Hrebeň Tatier sólo, 22. - 24. 7. 1994

Vlado Linek

Keď som v decembri 1993 rozmýšľal o lezeckých plánoch na rok 1994 a pozeral som si zoznam svojich lezeckých snov, z ktorých sa mi zatiaľ podarilo uskutočniť iba jeden, hneď ma napadol hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Dal som si týždeň na rozmyslenie, lebo mi bolo jasné, že na pre mňa tak vážne alpinistické podujatie sa treba seriózne pripraviť a v tej chvíli som si nebol istý, či sa mi do toho bude chcieť. Nasledujúce ráno, po hrebeňových snoch, som sa rozhodol, že sa do toho pustím. Preliezť hlavný hrebeň Vysokých Tatier bolo to, o čom som blúznil hneď ako som začal liezť a na čo som si doteraz netrúfal.


Hrebeň Hrubô.

Cieľ bol teda jasný. Teraz zostávalo určiť, kedy, ako, kadiaľ, s kým a zvoliť vhodnú fyzickú, psychickú a teoretickú prípravu. Určiť termín bolo pomerne jednoduché koniec júna, júl. Deň je najdlhší, ešte sú nejaké snehové polia vhodné ako zdroj vody. Častejšie používaný smer z Kopského do Ľaliového sedla som po zvážení odmietol, pretože úsek Východná Železná brána - Východný Železný štít som nechcel zlanovať alebo obchádzať, ale vyliezť. Opačný smer do Kopského sedla je výhodnejší kratším zostupom do Tatranskej Lomnice. Ako vhodný partner pripadal do úvahy Balvan, ktorý moju ponuku neodmietol. Hneď od 1. januára som začal s prípravou. Zaumienil som si, že do hrebeňa nabehám do 1000 km, čiže 3 - 4 krát týždenne 10 až 15 km. Teoretická príprava bola najzaujímavejšla. Prečítal som všetky možné a nemožné materiály, sprievodcov a knihy, pokreslil všelijaké grafy a napchal do databázy v počítači množstvo cenných údajov. Podľa sprievodcov je hrebeň 94 hodín lezenia a trekovania cez 90 štítov s prevýšením asi 6300 m. Psychická príprava spočívala v neustálom opakovaní si jednotlivých úsekov hrebeňa, miest úniku a modelovaním si rozličných situácií a mojich reakcií na ne.

V máji sme sa s Balvanom rozhodli, že najprv pôjdeme na trojdňový prieskum hrebeňa. Koncom júna sa ukazuje stabilné počasie a tak vyrážame. Bez rozmyslu berieme množstvo zbytočných vecí. S 15 - 20 kg batohmi kvôli dobrej kondícii šliapeme do Ľaliového sedla od Troch studničiek Kôprovou dolinou. O 12 hodine vyrážame z Ľalioveho sedla. Po dvoch strastiplných dňoch hrebeňovania, prerušených lezením cesty Eštok - Janiga na Voliu vežu, dorazíme do Východnej Železnej brány pod najťažšie miesto hrebeňa. Do večera vylezieme Stanislawského cestou na Východný Železný štít. Za Zlomiskovej štrbiny zostúpime na Popradské Pleso. Dáme pár bírov a nočným vlakom cestujeme do Bratislavy. Prvá, prípravná fáza sa teda skončila. Kilometre mám nabehané, časť hrebeňa s najťažším flekom sme preskúmali, každý detail viem naspamäť. S Balvanom rozanalyzujeme taktiku. Dohodneme sa, že pójdeme sólo bez lana - necháme si ho vyniesť do Železnej brány. V Stanislawského ceste sa budeme istiť, na vrchole lano necháme a zvyšok hrebeňa pôjdeme opäť sólo. Zaumienili sme si, že prelezieme hrebeň za 24 hodín lezeckého času v rozpätí dvoch dní...

Deň D nastáva v piatok 22. júla 2004. Predpoved je ideálna na tri dni dopredu. Balvan mi volá do roboty, že chce ísť s nami Ďuro Kardhordo. Štvrtý člen výpravy Billy, nosič lana do Železnej brány, je známy už dlho. Prvú chybu spravíme hneď na začiatku, pretože špeditéri (Balvan a Ďuro pracujú v špeditérskej firme v Rakúsku) do desiatej večer zháňajú súčiastky na bajky a smer Tatry vyrážame až pol hodiny pred polnocou. To znamená, že stratíme ráno pár hodín svetla. Pri Chate Kpt. Rašu sme o pol štvrtej ráno. Najeme sa, zbalíme útočné batohy a o štvrtej vyrážame. V batohu mám spodky, náhradné tričko, čelovku, veľký igelitový sáčok ako pršiplášť, 2-litrovú fľašu, 1 liter krabicového džúsu, škatuľku minerálov a trochu jedla. Balvan a Ďuro sú na tom rovnako. Na sebe mám flisové nohavice, 2 tričká a flísovú bundu - dostatok oblečenia pre prípadný bivak. Samozrejme, že hneď na prvých metroch zablúdime a letíme cestou na Kriváň. Po 10 minútach to zistíme a musíme sa vrátiť. Kôprovou dolinou šliapeme ako o preteky. O 5:45 sme v sedle Závory pod Hladkým štítom. Pod Hladkým sedlom sa najeme a naľahko vyrážame do Ľaliového sedla. Batohy si zoberieme pri zostupe z Valentkovej. O siedmej sme v sedle. Krátky oddych, foto, čítač vrcholov nastavím na 90. Po každom vrchole čítač vrcholov klesne o jeden. Ako rád by som ho vynuloval. Zakľakneme do štartových blokov, výstrel a o 7:15 vyrážame. Špeditéri šliapu ako o život, na Svinicu trochu zaostávam a mám obavu, že ich budem brzdiť. Pri zostupe zo Svinice na Valentkovú, asi za III, Ďuro značne spomalí. Chýbajú mu skúsenosti v sólovaní v exponovanom teréne.
 


Pohľad z Popradu na Vysoké Tatry.


J stena Volej veže.


Z Valentkovej zbehneme dole po batohy. Od Hladkého štítu po Chalubinského bránu to ide v pohode. Na Temnosmrečiansku vežu je jeden krátky úsek za III. Druhého Mnícha Balvan a Ďuro vynechávajú. Mne to nedá, a tak hrebeňom z Piargovej štrbiny vysólujem na vrchol. Stretnem tu poľských alpinistov, ktorí práve zdolali severnú stenu. Trocha pokecáme. Do štrbiny za Druhým Mníchom sa zlaňuje, ale keďže nemám lano, zleziem dolu tou istou cestou. O 12:15 sme na Čubrine. Na vrchole chvíľu restujeme. Som fascinovaný tatranským hrebeňom. Tamto je Vysoká. Ako je ďaleko a to je len v štvrtine cesty. Prichádza prvý ťažký úsek, Mengusovské štíty. Zostup z Veľkého Mengusovského štítu čiastočne Martinovým komínom a čiastočne hrebeňom je pekné a exponované lezenie. Ďuro vyťahuje po prvýkrát lezečky. Štvorkový terén mu veľmi nevyhovuje, a tak s Balvanom trochu oddychujeme a čakáme na Ďura. Na Prostredný Mengusovský štít sa prepletieme cez Mengusovské ihly a Východný Mengusovský zdoláme priamo cez Chlapíka. Pri výstupe na Hincovu vežu si spomeniem na Hermanna Buhla a na jeho opis hreneňa Chamonixských ihiel, (Stále ma štve, že mi jeho knihu Od Álp po Himaláje ukradli na vojne.) Leziem záverečnou previsnutou stienkou. Pod nohami mám obrovské prázdno. Ujúkam od radosti. Špeditéri začínajú trochu zaostávať. Ďuro toho asi má po psychickej stránke dosť a Balvana začína hnevať koleno. Nechám ich pozadu a vyžívam sa v tom, že sa snažím ísť matematicky po hrebeni. Na Volej veži sa na chvíľu zastavím. Pozriem do južnej steny. Už sa teším, ako udriem do Orolína. Maňána. Pod Žabou vežou, v Tylkovej štrblne počkám na Ďura a Balvana. Dnes tu nie je ani stopa po snehu. Pri minulom pokuse bol zostupový žľab úplne zasnežený. Vtedy nás jeden postarší český alpinista odrádzal od zostupu týmto žľabom, že vraj to pozná a aj bez snehu je to nebezpečné. Boli sme taki zblbnutí, že sme ho počúvli a obchádzali celý hrebeň pol hodiny v trojkovom teréne. Teraz sme za tri minúty pod Žabím koňom. Ale pěsničky majú asi pěkné. Vyvolá to vo mne perfektnú náladu. Začína druhý ťažký úsek. Výstup a zostup Žabákom. Ďuro reálne odhadne svoje možnosti, necíti sa na sólovanie päťky. Pomaly začne schádzať do doliny. S Balvanom pokračujeme ďalej. Obujeme si lezečky a bez problémov vylezieme na vrchol.
 


Jožo Krištín na vrchole Vysokej. 

Je to celkom ľahké, len sa veľmi netreba pozerať dole. Prvý zostupuje Balvan. Horným koňom leziem značne pomalšie. Balvan mi zmizne v kolmom úseku. Zrazu počujem strašné nadávky a potom mi roztraseným hlasom hlási: „Kazo, už si mohol byť bez Balvana. V kotmom úseku mi strelili obidve nohy. Našťastie som sa držal práve vtedy pevne rukami a odvisol som na nich.“ Maximálne opatrne zostúpim do sedla. Je mi jasné, že toto si zapamätám do konca svojho života. Pri výstupe na Rysy Balvan melie z posledného. Koleno ho bolí stále viacej a viacej. V sedle Váha sme o 17.15. Balvan váha a nechce ísť už ďalej. Po krátkej debate sa rozhodneme prespať na Chate pod Rysmi. Mám chuť ísť ďalej, lebo do zotmenia sú ešte štyri hodiny, ale sólovať Železnú bránu sa mi nechce. Balvan mi sľúbil, že nasledujúci deň pôjde so mnou až do Brány, vylezieme Stanislawského cestu a potom pôjde dole. Prvý deň je teda za nami: 10 hodín šliapania, asi štvrtina hrebeňa a čítač je na hodnote 68. Do Kopského sedla to vyzerá ešte na peknú tortúru. Billy nás bude čakať v Železnej bráne márne. Na chate stretneme Ďura. Vydžombeme dve pivá, zjeme vegetariánsku polievku (radostné to zvyky vo Vysokých Tatrách), nafasujeme deky a chystáme sa spať. Lenže českí trempíci majú kytaru a spívají. Spievajú pekne, ale pre nás strašne dlho. Zaľahneme až o jedenástej. O druhej v noci sa zobudíme na zimu. O štvrtej začínam Balvana pripravovať na akciu, ale pošle ma do aršlochu. O piatej sa konečne vyhrabe a vyrazíme. Český štít, Vysoká, na Rumanovom sedle trochu blúdime. Na Malom Ganku nájdem veľký hexák. Rozmýšľam, či ho zoberiem so sebou, lebo je ťažký. Spomeniem si na kolegyňu Natašu, pre ktorú je táto oblasť Tatier srdcovou záležitosťou. Strčím ho do vrecka, určite sa mu poteší. Zostup z Malého Ganku je exponovaný a ťažký. Na Zlobivej sa zastavíme a rozmýšľame ako dole. Hneď z vrchola sa tiahne úzky a exponovaný komín. Navrhujem nasadiť lezečky, na sedačku zavesiť batoh na slučke, pretože s ním sa do komína nedá zmestiť. Balvanovi sa to nepáči, ale keď som dole, odhodlá sa aj on. Stále mrmle niečo o bláznoch. O 11:45 sme vo Východnej Železnej bráne. Tu príde Billyho veľká chvíľa. Spolu s Ďurom, ktorý sa k nemu pridal v Zlomiskovej doline, nám vynesú lano a materiál. Billy dôjde uřícený a lapá po dychu šlukovaním cigariet. Trocha porestujeme, naviažeme sa. Stanislawského cestu poznáme a o chvíľu sme na vrchole Východného Železného štítu. Balvan mi dá všetko jedlo a vodu, čo má, zoberie materiál a začína zostupovať do Zlomiskovej doliny. Ešte sa dohodneme; že ma počkajú na Zbojníčke a zaželá mi veľa šťastia. Je 13:00. Vďaka za doprovod. Je mi smutno, že po takej drine to vzdáva. Zvyšok teda pôjdem sám. Zabudnem na Balvana, sústredím sa na hrebeň a vyrazím maximálnou rýchlosťou. Len výfukové plyny nevidieť. Úsek Popradský Ľadový štít - Batizovský štít je veľmi nebezpečný. Dávam si maximálny pozor. O 15:00 som v Batizovskom sedle v polovici hrebeňa. Celkovo leziem 20 hodín a plán 24 hodín je pase. Ak chcem doraziť do Kopského sedla do zajtra večera, musím riadne pridať. Úsek na Zadný Gerlach si určím ako test. Podľa sprievodcu by to malo trvať 2 a pol hodiny. Pôjdem naplno a uvidím, za koľko to spravím. Vyrazím behom, zabudnem na čas. Zastavím sa až na vrchole. Pozriem na hodinky - 18 minút. Nie je to až také zlé, vravím si, spokojný zo svojou kondícíou. Dopijem poslednú vodu. Na Poľský hrebeň dorazím bez problémov. Je nechutne teplo, začína sa prejavovať dehydrácia, slnko nemilosrdne praží. Na Východnú Vysokú sa temer plazím. Cestou predbehnem poľských turistov. Na vrchole som v delíriu. O pár minút dorazia poľskí turisti. Pri pohľade na mňa vedia, čo robiť. Strčia mi do rúk 1.5 litrovú fľašu vody. Za 10 sekúnd je polovica preč. Ďakujem im pohľadom. Pozviecham sa a začínam zostupovať do Prielomu. Nesústredím sa na cestu a zablúdim. Naslepo zostupujem, až sa ocitnem v strmej stene. Naspäť sa mi nechce, ale pokračovať ďalej asi v päťkovom teréne v teniskách nie je tiež to pravé makové. Asi 15 metrov podo mnou je ľahký terén. Rozhodnem sa zliezť. Po 10 m som v najťažšom. Držím sa v špáre, nohy na biednych stupoch pre tenisky. Z vrecka vytiahnem hexák. Padne do špáry ako uliaty. Čo keby som si do neho odsadol? Blbosť, veď nemám na sebe sedačku. Prestanem blúzniť. Kúsok vľavo je loker, keby ma udržal, spustím sa na ňom na stupy a som zachránený. Pomaly chyt zaťažujem. Konečne dosiahnem na stupy. Potom už ide všetko ako po masle. Divá veža, Svištový štít a o ôsmej večer som vo Svišťovom sedle. Zostupujem na Zbojnícku chatu a teším sa, ako hodím debat so špeditérmi. Druhý deň je za mnou a po 25 hodinách lezenia som asi v dvoch tretinách hrebeňa. Ak mi vydrží počasie. tak by som to mal zajtra stihnúť.
O deviatej som na chate. Chalani tam nie sú. Chvíľu sa bojím, či sa im niečo nestalo. A aj sa stalo. Jednoducho sadli do auta a z únavy sa prebrali až v Bratislave. Vyeksujem 2 litre džúsu, zjem polievku, samozrejme opäť vegetariánsku. Kúpim si tri kúsky chleba a tri tatranky a teším sa na lukulské hody. Z hodov však nič nie je, lebo nevládzem dojesť ani prvý krajec. Odložím jedenie na zajtra ráno. Noc na Zbojníčke je komfortnejšia, lebo mám aj epedá. Naprogramujem sa na budíček o štvrtej ráno. Zobudím sa, pozriem na hodinky. Sú štyri hodiny a 10 sekúnd. Psychíka funguje perfektne. Nemám vôbec chuť jesť, a tak načapujem vodu a vyrazím.


Pri zostupe zo Žabieho koňa.
O piatej som opäť vo Svišťovom sedle. Čaká ma posledný ťažký úsek medzi Rovienkovou a Širokou vežou. Z Rovienkovej veže sa má zostupovať exponovaným zárezom. Pobehujem po vrchole a hľadám ho. Keď ho nájdem, v momente mám na nohách lezečky. Vyzerá to veľmi nepríjemne a rozlámane. Podra sprievodcu to je za III a výstup trvá 30 minút. Terén je šialene rozbitý, Po 40 minútach maximálne opatrného zostupovania uviaznem 3 m nad Rovienkovým sedlom. Držím sa a stojím na lokroch. Ďalší postup je ešte lokrovatejší. Nenapadá ma nič lepšieho než do sedla skočiť. Vyhliadnem si miesto a odrazím sa. Dopad je tvrdý, ale členky vydržali. Super akcia. Zostup z Kresaného Roha ma už nemôže ničím prekvapiť. Dostávam sa do švungu. Do Javorového sedla to ide v pohode. Vodu som už dopil, zbehnem teda zo sedla na južnú stranu k najbližšiemu snehovému poľu. Načapujem vodu, trochu si oddýchnem. Rozhodnem sa nevrátiť do sedla, ale prerazím na vrchol Malého Ostrého štítu južnou stenou. Vyberám si ľavý zárez, ktorý je v strede prehradený previsnutým balvanom. Napadne ma, ako asi môže vyzerať previsnutý Balvan. Dá sa obísť po pravej strane, ale dám sa zlákať lezením priamo cez previs. Založím ruky, jeden príťah a som nad previsom. Z Malého Ostrého štítu zostúpim do Prielomu v Ostrom. Lezečky si nevyzúvam. Popis výstupu hrebeňom na Ostrý štít je veľmi komplikovaný. Zrak mi padne na krásny kút vpravo od hrebeňa, ktorý sa tiahne až na vrchol. Rozkokošený predchádzajúcim lezením sa rozhodnem vykašľať sa na výstup s komplikovaným popisom a nabouldrujem do kúta. Po 20 m mám pocit, že ide do tuhého. Veľmi technické lezenie, obtiažnosť asi za VI. Pozriem dole, ale zliezať sa mi nechce. Zhlboka sa nadýchnem, zverím svoj život lezečkám Laser. Prekonám kľúčový flek a o chvíľu som na vrchole Ostrého štitu. Stanislawského cesta zo Železnej brány sa môže strčiť. Lezečky sú v permanencii aj pri zostupe. Leziem čiastočne hrebeňom a čiastočne južnou stenou. Prekonám Jurzycov zub a zostúpim do Bielej lávky. U Zbojníckom sedle si vyzujem lezečky. Na Širokú vežu dupem ako o život. Na vrchole dopijem vodu. Ešte 14 vrcholov do Kopského sedla. Po výstupe zo Sedielka na Malý Ľadový štít na mňa doľahne únava. Už dva dni som nič poriadne nezjedol. Slnko na mňa nemilosrdne praží. Zaleziem do tieňa. Každú chvíľu vytŕčam ruku a skúšam, či už slnko praží menej. Po 15 minútach pokračujem ďalej. Nevnímam krásnu hrebeňovku na Ľadový štít. Sily mi vydržia len po Ľadové sedlo. Opäť oddychujem. Je mi jasné, že ked sa nenapijem, tak niekde odkväcnem. Pri lezení na Nižnú Baraníu strážnicu zabudnem na smäd. Pri zostupe do Stolarczykovho sedla sa smäd ozve ešte silnejšie. Musím sa napiť. Rozhodnem sa vynechať Čierne veže a zostupujem dolu k snehovému poľu. Voda sa nedá nikde nabrať. Plazím sa naspäť na hrebeň. Dorazím na Čierny štít. Čítač klesol na hodnotu štyri. Je 13:00 h. Z Čierneho sedla na Kolový štít je to priam peklo. Takto by som sa asi cítil na Evereste. Dva kroky, oddych, ďalšie dva kroky. V každom tieni oddychujem. Na vrchol to má trvať 30 minút. Plazím sa dvakrát toľko. Ešte Zmrzlá veža, Belasá veža a Jahňací štít. Pri zostupe z Kolového štítu sa snažím zjesť krajec chleba. Každú chvíľu mi vypadne z ruky. Keď mi vypadne dvadsiatykrát, rezignovane ho strčím do vrecka. Zrazu ako zelektrizovaný zbadám komín, z ktorého kvapká voda. Naleziem do rozporu, striedavo mením ruky. Za pol hodiny mi nakvapkalo 3/4 litra. Voda je bez chuti, a tak v nej rozpustím balíček cukríkov, ktorý mi vydali na Zbojníčke namiesto drobných. Cítim, ako sa mi vracajú sily. Konečne môžem vymeniť plazenie za chodenie. Zmrzlá veža, čítač mínus jeden, Belasá veža, opäť to klesne. Už iba posledný vrchol. Na Jahňacom štíte sa obzriem a 15 minút fascinovane hľadím na krásnu tatranskú scenériu. Mám za sebou celý hrebeň. Už ani meter hore. Ženiem sa dole, 500 m od Kopského sedla som už netrpezlivý. Začínam bežať. Kosovkou sa valím ako tank. Poslednú zákrutu vybehnem ako Carl Lewis na 200 m a rybičkou sa vrhnem do sedla. Vydesím nejakých českých turistov. Je 15:15 h. V momente zaľahnem. Zobudím sa asi o polhodinu. Necítim radosť z prekonania hrebeňa, ale z toho, že som to prežil. Trvalo mi to dva dni a 8 a pol hodiny. Čistý lezecký čas 35 a 3/4 hodiny.

Začínam zostupovať dolu. Bývalá Kežmarská chata, Šalviový prameň. Rozhodnem sa ešte trochu vytrestať a idem do Tatranských Matliarov a nie na Bielu vodu. V Matliaroch nalévají. Výčapník mi podá pivo. Za 5 sekúnd je pohár prázdny. Pred nosom mi ujde autobus do Tatranskej Lomnice. Idem dalej peši. V staničnej reštaurácii si dám ďalšie pivo. Konečne ma chytá hlad. Po večeri si strunkovaný sadnem pred stanicou a čakám na vlak, ktorý má ísť o pol hodiny. Prebudím sa o hodinu. Odplazím sa na autobusovú stanicu. O desiatej večer som v Poprade. Utrpenie sa ešte nekončí. Nešťastnou náhodou sa pozriem na tabuľu odchodov. O 15 minút má ísť autobus do Bratislavy. Nastúpim, kúpim si lístok. Dvere sa zatvoria. S hrôzou zisťujem, že autobus je totálne natrieskaný a aj v chodbičke stoja ľudia. Štvrťhodinku sa zútalo snažím predstierať státie. Nič sa nedá robiť, rozoženiem cestujúcich a zvalím sa do chodbičky. V Banskej Bystrici si sadnem a do rána sa trápim v šialených polohách. O šiestej som doma. Postavím sa na váhu. Mám o päť kilogramov menej. Cestou do roboty premýšľam o celom podujatí. Napadajú ma iba samé negatívne myšlienky. Tak toto bolo naposledy. Nestálo to za to, bola to iba hlúpa drina. Skalkárčenie ma daleko viacej uspokojuje. Aj tak som nesplnil svoj cieľ, preliezť hrebeň za 24 lezeckých hodín. Som úplná sračka. Hrebeň je iba rozbitý grc.

Na druhý deň po 16 hodinách spánku sú moje myšlienky oveľa optimistickejšle. Včerajší pesimizmus po štyroch prebdených nociach sa stratil. Plne si uvedomujem, čo som za tie tri dni prežil. Napĺňa ma uspokojenie, že polročná príprava nevyšla nazmar. Pocit absolvovať tatranský hrebeň je to, čo ma k lezeniu bude vždy priťahovať. Už mi nevadí, že hrebeň bol na mnohých míestach rozbitý, je to predsa hrebeň Vysokých Tatier, kde som začal liezť a ktorý som si vysníval. Plán za 24 hodín je stále tu. Možno nabudúce.