10. Trh v dedine Vohitsoaka

Sobota 16. 9. - V tento deň sme naordinovali oddych, prepotrebný nielen zdravotne. Ja som mal prsty na kašu, výsledný efekt strašne drsnej skaly. Podobne boli na tom aj ostatní. Objavili sa prvé mráčiky, čo mráčiky, normálne mraky. Ochladilo sa, začal fúkať studený vietor.

Teraz by som rád spomenul niečo o miestnej hávedi. Včera večer Ivanko - to je ten menší Ivan Kelly, ležal na portal ledgi zavesenej na centrálnom strome. Zrazu v panike vykríkol, lebo vedľa liezol veľký pavúk. Calvin skonštatoval, že tento druh je neškodný. Hneď vedľa však našiel takého veľkého, čierneho, ktorého vzápätí zlikvidoval. "This is dangerous!" Cez deň nám po kempe prefičal malý škorpión. Tie väčšie sú vraj pekné beštie, nezabijú, ale chvíľu trvá, než to rozchodíš. Okrem toho je tu aj podobná háveď tej našej. Všade lietajú muchy, zebu fly - podobné našim hovadám, ďalej mušky upírky, malária, teda komáre a naviac som si našiel už zavŕtaného kliešťa.

Medzi našimi sprievodcami panuje určitá hierarchia. Calvin má jasne hlavné slovo, Jack stále mlčí a jeho úlohou je šoférovať a Dulá je bába pro všechno. Keď niečo treba spraviť, opraviť, alebo vybaviť, Calvin jednoducho zakričí Dulá. Doul hneď dofrčí a maká. Ten sa vyzná fakt vo všetkom.

Sobota bola plná zážitkov. So Simkom a domorodcami sme vyrazili na blší trh do dedinky Vohitsoaka. Tentokrát sme radšej použili štvorkolku. To, čo sme peši urazili za 2 hodiny, autom trvalo 45 minút. Tá rýchlosť, na bicykli by sme tam boli určite rýchlejšie. Sedenie v aute by sa dalo nazvať skôr nadskakovanie. A toho afrického prachu čo sme sa nadýchali.

Vo Vohitsokae to žilo naplno. Taký trh treba jednoducho vidieť. Hýril asi všemožnými farbami. Na blšák prišli snáď všetci domorodci z okolitých dedín. Mohlo ich tu byť niečo vyše tisíc. A predávali skoro všetko. Ženičky tam dokonca mali šlapací šijací stroj a na požiadanie priamo pred vašimi očami vám ušili, čo ste len chceli. Museli sme vyzerať veľmi exoticky, pretože pri prechádzke po trhu sa za nami valilo asi 50 černoškov. Chceli sme kúpiť drevo a bagety. Také malé dievčatko sa samo ponúklo, že nás dovedie na to správne miesto. Calvin hodil s domácim reč a ten za 5000 frankov pred nás postavil celkom peknú kôpku dreva. Vravím Simkovi:" Rasťo, zoberme aspoň za 10000, takto finančne im môžeme trochu pomôcť, keď už nie inak." Calvin transakciu usmerňoval a nedopustil, aby nás o niečo ukrátili. Chudobu tu fakt vidieť na každom kroku a v tomto prípade nám na prípradnom ukrátení nezáležalo. Bagety sme kúpili od takého malého, možno šesťročného špunta, 500 frankov za kus. Vyzerali presne ako tie ich menovkyne vo Francúzsku a aj tak chutili. Máme všetko, môžeme frčať domov. Nie však do Európy, ale do našeho kempu. Ako rýchlo možno zabudnúť na Slovensko. Cestou sme predbiehali ľudí vracajúcich sa z trhu a kričali akoriabe, azafady, misautra. Domorodci nám vždy uhli a priateľsky odpovedali. Stretnúť sa u týchto jednoduchým ľudí s nevrlosťou je jav veľmi ojedinelý. Títo ľudkovia fakt prenášajú všetko na hlavách. Jedno dievča dokonca vo veľkom košíku malo asi 10 kotkodákajúcich sliepok. Pri zohýňaní sú vystretí ako lata, náklad sa im kymáca na všetky strany, ale zatiaľ som nevidel, že by im niečo spadlo. Calvin ma počas jazdy na trh naučil novú frázu ahona no fiteny izany, čo znamená, ako sa povie toto a následne sa zo mňa stal papagáj, ktorý túto vetu opakoval aspoň 50 krát denne. A pýtať som sa mal skutočne stále na čo.

Do základného tábora sme sa vrátili okolo jednej poobede. Spapkali sme špagety so syrom a cesnakom. Dulá sa toto jedlo naučil variť pred dvoma rokmi od talianskych horolezcov, ktorí si dávali túto pochúťku vraj každý deň. O zábavu sa nám staral Ivan Be so svojimi zážitkami zo študentských čias. Písať ich tu nebudem, len sucho skonštatujem, že sme sa na nich smiali vyše dve hodiny.

Večer sme absolvovali návštevu u náčelníka dediny Andriamasyho. Je to drobučký starý pánko vyše 80-ročný. V čase našeho príchodu pred troma dňami bol chorý, a tak sa naša audiencia odsunula. Zaplatili sme mu za prenájom a na Calvinovu radu podarovali lieky. Jeho príbytok bol rovnako skromný ako ostatných dedinčanov, hlinená búda rozmerov 4 x 5 metrov so slamenou strechou.

Neskoršie nás asi o 19:00 prepadli bosorky z tábora Camp Catta, manželka šéfa kempu s časníčkou Estel, pripomínajúcu bohyňu sexu, krv a mlieko. Komentár Ivana Be bol nasledovný: sud, z ktorého trčia kozy. Pozývali nás na punč a brutálny dancing k nim hore. Po týždni sa už hormóny búrili a potúžení zopár litrami vínka sme všeobecne s večernou párty súhlasili. Dulá zostal dole strážiť a my ostatní sme sa nasáčkovali Jackovi do auta a vyrazili plesať. Pred vchodom do kempu mierne podgurážený Simko netrafil na chodník a zrazu zmizol v priekope. Skoro si zlomil nohu a to ani nezačala akcia. Pohodlne sme sa usadili a polhodinu nič. Ježibaby nás ani neprišli pozdraviť. Calvin navrhol ísť spať, išiel sa rozlúčiť, ale to už vybehla Estel s deviatimi punčami. Napriek tomu sa väčšina z nás po dlhom zdráhaní rozhodla ísť dole. Len Ivan Be už fičal na plné obrátky a druhý punč ho úplne roztavil Jeho spolulezec Ivan Kelly sa mu rozhodol robiť gardedámu. Po milióne dvojzmyselných rečí sme ich nechali oboch v jame levovej. Jack nás odviezol, vysadil, naložil Dulú a spolu sa vrátili hore. Asi im už chýbala poriadna zábava. O polnoci som sa na chvíľu zobudil a počul z tábora vzdialeného pol kilometra riadny rev muziky. O druhej ráno sa tam hore ešte blýskalo. O tretej sa Ivankovia vrátili s poznámkou, že ledva ušli z davu faniniek. Ale triezvych ich nedostali.