13. História

Madagaskar má starú a bohatú históriu. Na formovaní antropologických typov dnešného obyvateľstva Madagaskaru sa podieľali všetky tri ľudské rasy - ekvatoriálna, euroázijská a ázijskoamerická, čiže čierna, biela a žltá. Na rozdiel od neďalekej africkej pevniny je obyvateľstvo Madagaskaru antropologicky aj jazykovo zviazané s juhovýchodnou Áziou. O osídlení Madagaskaru existuje niekoľko teórií, žiadnu však nemôžeme považovať za definitívnu.

Všeobecne sa usudzuje, že najstarší obyvatelia Madagaskaru boli svojím antropo-logickým typom, spôsobom života a azda aj jazykom veľmi podobní paleolitickým predkom dnešných Krovákov (Khoisan). Pravdepodobne medzi 10. a 6. stor. pred n. l. sa na ostrov prisťahovali zo Sumatry protomalajské populácie patriace k melanézskemu - austroafrickému typu, tzv. Vazimbovia a splynuli s pôvodným obyvateľstvom tak, že u nich prevládli charakteristiky negroidnej rasy. Predpokladá sa, že v 2. stor. pred n. l. dosiahla vrchol druhá migračná vlna obyvateľstva z juhovýchodnej Ázie, južnej Sumatry. Od 1. stor. n. l. migrovalo na ostrov obyvateľstvo z Jávy a poslední prisťahovalci z juhovýchodnej Ázie sa dostali na Madagaskar v 16. a 17. storočí. To by aj vysvetľovalo, prečo sa Sumatra a Madagaskar v najstarších arabských cestopisoch nazývajú rovnakým menom Wákwák.

Od 7. stor. n. l. prenikali na Madagaskar vo väčšom množstve Arabi. Ovládli najmä západné pobrežie, kde založili celý rad mestských štátikov, podobného typu ako vo východnej Afrike. Svedčia o tom vykopávky, ktoré odkryli zvyšky miest v juhoarabskom slohu. Od 3. stor. n. l. na ostrov prichádzali Bantuovia z východnej Afriky, zväčša ako otroci.

Najstaršie sporadické správy o Madagaskare podávajú arabskí zemepisci a kronikári, ktorí poznali ostrov pod menom Mesačný ostrov - Džazírat al Kumr alebo Wákwák. Prvé štátne útvary vznikli v období pred 14. stor. n. l. na západnom a juhovýchodnom pobreží ostrova. Bol to štát Sakalavov, ktorý si vďaka dobyvačnej politike svojich vládcov podrobil viaceré oblasti. Najväčší rozmach dosiahol v rokoch 1600 až 1680 za panovania dynastie Maroseránana. Hoci sa neskôr rozpadol na nezávislé kniežatstvá, ich moc aj v 18. stor. ohrozovala imerinské štáty vo vnútrozemí a dokonca niektoré si aj podrobili.

Na východnom pobreží vznikol v prvej polovici 18. stor. štát Betsimisaraka. Na juhu vytvorili menšie štátne útvary kmene Betsileov a muslimských Antaimoronov, ktorí zohrali dôležitú úlohu pri prenikaní islamskej kultúry na Madagaskar.

Snaha o zjednotenie ostrova však vyšla z oblasti stredného Madagaskaru, kde Merinovia založili silný štát feudálneho typu. Za Ralamba (1575- 1610) sa rozšírila moc imerinského panovníka na celé etnické teritórium Merinov. Krajinu, ktorej vládol, nazval Imerina ambaniandro (vládnuca všetkému pod slnkom). Za vlády jeho nástupcov pokračovala expanzia najmä na sever, súčasne s tým sa presunulo aj politické ťažisko a sídlo panovníka do Antananariva. Zväčšovala sa aj triedna diferenciácia merinskej spoločnosti, formovali sa feudálne vzťahy, ale súčasne nastala asi sto rokov dlhá epocha feudálnej rozdrobenosti. Imerina sa rozpadla na štyri samostatné kniežatstvá, ktoré medzi sebou neustále súperili a viedli vojny. Až koncom 18. stor. sa panovníkovi Andrianampoinimerinovi (1787- 1810) podarilo ich zjednotiť a pripojiť k Imerine niekoľko susedných území. Hoci proti Sakalavom nedosiahol veľké úspechy, štáty Boina a Menabé sa stali jeho vazalmi. Roku 1794 dobyl mesto Antananarivo a preniesol tam svoje sídlo.

V krajine sa zaviedlo nové administratívne delenie na šesť provincií. Sociálno- ekonomické vzťahy boli fixované v kráľovských zákonoch (kalabry). Zložité bolo sociálne a ekonomické rozvrstvenie obyvateľstva. Základnou ekonomickou správnou jednotkou sa stala vidiecka občina fokonolona. Rozvíjala sa poľnohospodárska výroba, remeslá, vznikali remeselnícke cechy, prekvital obchod, aj zahraničný, ktorý roku 1780 dosiahol hodnotu 200 000 piastrov, čo je asi 1 milión zlatých frankov.

Imerina sa dostala na rozdiel od sakalavských štátov do styku s Európanmi pomerne neskoro. Ostrov objavili Portugalci r. 1500 na ceste do Indie a nazvali ho ostrovom sv. Vavrinca. V 17. stor. sa madagaskarské pobrežie stalo dôležitou základňou európskych pirátov, ktorých prilákal bohatý obchod v Indickom oceáne. Založili si tam drobné pirátske republiky a vystavali pevnosti. Na niektorých miestach sa udržali až do 19. stor. Domácemu obyvateľstvu predávali strelné zbrane a naučili ich s nimi zaobchádzať.

Prvé snahy o kolonizáciu vyvinulo Francúzsko. Roku 1642 kardinál Richelieu požiadal o koncesiu na monopolný obchod s Madagaskarom, ktorú získala novozaložená spoločnosť Compagnie de l´Orient. Francúzi na východnom pobreží vybudovali pevnosť Fort Dauphin, ktorá sa stala sídlom guvernéra. No už roku 1674 ich odpor obyvateľstva donútil ostrov opustitť. Odvtedy si však Francúzsko nárokovalo na ostrov prioritné právo.

K druhému pokusu o okupáciu ostrova prišlo v polovici 18. storočia. Roku 1750 Francúzsko zakúpilo od panovníčky kráľovstva Betsimisaraka na východnom pobreží ostrov Ile de Sainte Maire a uzatvorilo niekoľko zmlúv so sakalavskými náčelníkmi.

Roku 1772 prišiel na ostrov v službách francúzskej vlády šľachtic Móric Beňovský (1741- 1786), pôvodom z Vrbového pri Piešťanoch, a stal sa nakrátko guvernérom ostrova. Sledoval viac osobné ciele ako záujmy Francúzska, preto ho francúzska vláda čoskoro zbavila všetkých funkcií. Roku 1785 sa znovu vrátil na Madagaskar, vyhlásil sa za cisára madagaskarskej ríše a zo zálivu Antongil začal podnikať pokusy na ovládnutie ostrova. V spojení s holandskými obchodníkmi sa zaoberal obchodom s otrokmi a finančnú podporu pre svoje dobyvačné plány získal aj od bostonských kruhov. Francúzska vláda si robila na ostrov právny nárok a vyslala proti nemu roku 1786 z ostrova Mauritius vojenské oddiely. V bitke Beňovský padol.

V dejinách Madagaskaru 19. storočia hrali dominantnú úlohu dva faktory. Na jednej strane to bola snaha o zjednotenie celého Madagaskaru, v centre ktorej stálo kráľovstvo Imerina. Na strane druhej to bolo prenikanie európskeho kolonializmu pod zámienkou boja proti obchodu s otrokmi a šírenie európskej civilizácie. Na ostrove začali pôsobiť kresťanské misie a európski obchodníci rozširovali svoju činnosť. Charakteristickou črtou zápasu o ovládnutie Madagaskaru bolo súperenie medzi Anglickom a Francúzskom, ktoré trvalo až do konca 19. storočia a vyvrcholilo nakoniec francúzskou okupáciou a kolonizáciou Madagaskaru. Počas krátkeho obdobia necelých sto rokov vo vnútornom rozvoji Madagaskaru možno zaznamenať prudký rast produktívnych síl. Imerina sa z ranofeudálneho štátu zmenila na silný centralizovaný feudálny štát, v ktorom sa už objavovali nové kapitalistické vzťahy a začal sa formovať politicky, ekonomicky a kultúrne nezávislý národ Malgašov. Imerinský vládca Radama I. (1810-1828) pokračoval v politike svojho otca Andrinampoinimerina a snažil sa rozšíriť panstvo Imeriny na celý ostrov. Potreboval však na to silnú a moderne vyzbrojenú armádu, rozvíjal preto obchodné styky s Európou. Bol prvým vládcom, ktorý prijal titul kráľa Madagaskaru a ríšu nazval Malgašským štátom. Zároveň sa začal používať názov Malgaši pre všetko obyvateľstvo ostrova , bez ohľadu na etnickú príslušnosť. V tomto období napriek etnickým, politickým a triednym rozdielom sa začali objavovať zárodky národného uvedomenia a vznikla jednotná malgašská národnosť. Na jej formovanie prispeli migrácie obyvateľstva a spoločný boj proti európskemu prenikaniu a kolonizácii. Za Radamu I. a jeho nástupníčky Ranavalony I. (1828-1861) došlo k mnohým významným zmenám v ekonomickej štruktúre a sociálno-ekonomických vzťahoch v malgašskej spoločnosti. Najmä za Radamu I. prenikla na Madagaskar európska technika a vzdelanosť, rozširovali sa obchodné styky s Európou, došlo k ďalšej diferenciácii v malgašskej spoločnosti a začali sa kapitalistické výrobné vzťahy.

Roku 1828 založil Angličan Cameron v Antananarive prvú tlačiareň. Vznikali školy, v roku 1828 ich bolo už dvadsaťosem a za prvých 15 rokov od ich vzniku sa naučilo čítať a písať do 15 000 žiakov. Antagonizmus medzi starou feudálnou šľachtou a novou aristokraciou a národnou buržoáziou a vyostrujúce sa triedne rozpory malgašskej spoločnosti vyvrcholili v rokoch 1863-1864 nepokojmi, povstaním a vojenským prevratom, ktorý znamenal začiatok nového ekonomického a kultúrneho rozvoja Madagaskaru. Významnú úlohu v tomto procese zohral Rainilahiarivony, ministerský predseda a zároveň oficiálny milenec troch kráľovien, ktoré vládli v poslednom období nezávislosti Madagaskaru: Rosaheriny (1863-1868), Ranavalony II. (1868-1883) a Ranavalony III. (1883-1897). Jeho cieľom bolo zjednotiť a zmodernizovať Madagaskar a vytvoriť z neho moderný štát schopný odraziť každú vonkajšiu intervenciu. Roku 1875 zaviedla vláda bezplatnú lekársku starostlivosť a o rok neskôr, r. 1876, o šesť rokov skôr ako Francúzsko, vydala zákon o bezplatnej a povinnej školskej dochádzke pre deti od 8 do 16 rokov. Bolo založených viac ako 2000 škôl, do ktorých roku 1882 chodilo 116 000 žiakov, toľko ako za francúzskej koloniálnej správy až v 50. rokoch 20. storočia. Pri nemocniciach, ktoré roku 1863 založili Angličania a o 2 roky neskôr Nóri, vznikali lekárske učilištia. Vychádzali z nich prví malgašskí lekári. Desiatky najlepších žiakov študovali na európskych univerzitách. Na priemyslovej škole v Antananarive študovali budúci špecialisti v najrôznejšich odvetviach priemyslu a poľnohospodárstva. Rodiaca sa malgašská inteligencia začala vydávať prvé knihy a noviny. Prebudil sa záujem o minulosť, publikovali sa kráľovské zákony - kabary. Rainandriamanpandry napísal prvé historické dielo Tantara sy fombandrazana (Dejiny a zvyky predkov). Tento sľubný rozvoj brutálne prerušila francúzska okupácia.

Roku 1883 francúzska vláda uplatňovala nárok na protektorát nad severovýchodným pobrežím ostrova na základe zmlúv uzatvorených s miestnymi náčelníkmi ešte pred zjednotením, právo na slobodný obchod a exteritoriality pre všetkých francúzskych občanov. Malgašská diplomatická misia odmietla ultimátum, opustila Paríž a francúzska vláda začala proti Madagaskaru vojenské akcie. V rokoch 1883-1884 barbarsky zničila niekoľko dôležitých prístavov. O rok neskôr Rainilahiarivonyho vláda navrhla francúzskej vláde rokovanie o prímerí a prijala zmluvu, ktorej podmienky značne obmedzili suverenitu Madagaskaru. Roku 1890 Francúzsko uznalo britský protektorát nad Zanzibarom a zabezpečilo si tým voľnú ruku na Madagaskare. Roku 1895 začal francúzsky expedičný zbor v sile 15 000 mužov, ktorému velil generál Duchesne, pochod na Antananarivo. Vláda zo strachu pred silnejúcim ľudovým hnutím, požadujúcim sociálne reformy a ďalšie ústupky v demokratizácii verejného života, nevyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Malgašská profesionálna armáda v počte 24 000 mužov, vyzbrojená modernými zbraňami, ustúpila takmer bez boja a hoci sa ľud chystal na obranu hlavného mesta, vláda kapitulovala. 30. 9. 1895 francúzske vojská vstúpili bez boja do Antananariva a 1. 10. 1895 bola podpísaná nová zmluva o protektoráte, ktorá síce ešte ponechala kráľovnú Ranavalonu III. na tróne, ale Francúzsku zabezpečila právo riadiť vnútorné aj vonkajšie záležitosti ostrova. 6. 8. 1896 sa Madagaskar stal priamo spravovanou francúzskou kolóniou. Kráľovná Ranavalona III. a Rainilahiarivony boli deportovaní na Réunion.

Malgašský ľud sa nevzdal okupantom bez boja. Roku 1896 hnutie odporu prerástlo v národnooslobodzovaciu vojnu. Francúzsko vyslalo proti partizánom, ktorých tajným veliteľom bol Rainandrianampandry, ďalšie posily a generála Galiéniho, známeho svojou „pacifikačnou“ činnosťou v západnej Afrike a vo Vietname. Napriek represáliám a teroru koloniálneho režimu, malgašský ľud bojoval až do úplného vyčerpania síl. Boj proti francúzskej okupácii si vyžiadal 700 000 ľudských životov. Až v r. 1904 sa Galiénimu podarilo ako-tak spacifikovať Malgašov, ale jednotlivé povstania a nepokoje v rôznych častiach ostrova trvali s prestávkami až do r. 1915.

Zavedením francúzskej administratívy na čele s generálnym guvernérom sa úplne zničil malgašský správny aparát. Proti malgašskej kultúre a národnému povedomiu sa viedol systematický boj, malgaština, dejiny a zemepis Madagaskaru boli zakázané. Všetka pôda bola už roku 1896 vyhlásená za majetok francúzskeho štátu a veľké spoločnosti získali koncesie na využívanie rozsiahlych poľnohospodárskych a lesných plôch a nerastného bohatstva. Zaviedlo sa pestovanie exportných plodín na úkor druhov určených na obživu obyvateľstva, ako napríklad ryža, v pestovaní ktorej bol Madagaskar v 19. stor. sebestačný, ale za koloniálnej éry ju musel dovážať.

Po prvej svetovej vojne, po niekoľkoročnom stagnovaní, politické uvedomenie a národnooslobodzovacie hnutie na Madagaskare sa začalo opäť rozvíjať. Začala sa organizovať robotnícka trieda, vznikali odbory, štrajkové hnutie, malgašská inteligencia nadviazala styky s pokrokovou francúzskou verejnosťou. V rokoch 1936-1939 sa malgašské národno-oslobodzovacie hnutie zorganizovalo do Národného frontu. Začali vychádzať pokrokové, po malgašsky písané noviny, ktoré žiadali úplnú nezávislosť Madagaskaru. Koloniálny režim použil všetky metódy na potlačenie hnutia.

Druhá svetová vojna priniesla novú vlnu teroru a represálií proti pokrokovým silám na ostrove. Až r. 1943 došlo k čiastočnému uvoľneniu a obnovila sa činnosť malgašských odborov. Roku 1945 sa konali prvé voľby. Malgašské národnooslobodzovacie hnutie, sústredené v Strane obnovy nezávislosti malgašského národa (PRINM), získalo 54 % hlasov a jeho kandidáti Raseta a Ravoahangy sa stali poslancami vo francúzskom parlamente. Roku 1946 vznikla z národnooslobodzovacieho hnutia dobre organizovaná politická strana s pevným programom vytvorenia nezávislého Madagaskaru Demokratické hnutie malgašského obrodenia (MDRM) na čele s dr. Rasetom. Poslanci žiadali parlamentnou cestou anulovanie zmluvy z roku 1896 a vytvorenie nezávislého Madagaskaru v rámci Francúzskej únie. MDRM získalo veľkú popularitu, prudko vzrástol počet členov, zakladalo školy, družstvá, vydávalo malgašské noviny a časopisy.

Roku 1947 sa mali konať parlamentné voľby a celonárodný zjazd MDRM. Francúzsky koloniálny režim sa obával silnejúceho národnooslobodzovacieho hnutia, prikročil k teroristickým akciám a masovým represáliám. Malgašských poslancov pozbavili imnuity, postavili pred súd a 17 vodcov strany, medzi nimi Raseta a Ravoahangyho, odsúdili na smrť. Na ostrove vypuklo všeobecné ozbrojené povstanie, ktorého sa zúčastnilo milión ľudí. Napriek vojenskej a technickej prevahe kolonizátorov sa udržalo dva roky, kým sa ho podarilo potlačiť. Podľa oficiálnych odhadov bolo zavraždených do 100 000 Malgašov, 20 000 uvrhnutých do väzenia a koncentračných táborov. Francúzske jednotky používali podobné teroristické metódy ako neskôr v Alžírsku a vo Vietname. Výnimočný stav, vyhlásený v apríli 1947, trval až do konca roku 1956, malgašskí vodcovia sa mohli vrátiť domov z vyhnanstva vo Francúzsku až po získaní nezávislosti roku 1960.

Politické strany mohli na Madagaskare vznikať až po vyhlásení tzv. Rámcového zákona pre francúzske kolónie. Ihneď vzniklo do dvadsať politických strán. Koloniálna vláda podporovala umiernenú Sociálnodemokratickú stranu Madagaskaru (PSD) na čele s bývalým učiteľom Philipobertom Tsirananom. Pokrokové sily, zjednotené do Strany kongresu nezávislosti Madagaskaru (AKFM), žiadali nezávislosť, vystúpenie Madagaskaru z Francúzskeho spoločenstva a socialistickú ekonomiku.

Rok 1958 znamenal vo všetkých francúzskych kolóniach novú etapu v národno-oslobodzovacom boji. De Gaulle vystúpil s novou koncepciou Francúzskeho spoločenstva, ktoré malo nahradiť skompromitovanú Francúzsku úniu a Rámcový zákon. V septembri 1958 sa na Madagaskare konalo referendum o novej ústave. Napriek tomu, že AKFM vyzývala k hlasovaniu „nie“, väčšina účastníkov referenda sa vyslovila pre francúzske spoločenstvo a Madagaskar získal autonómiu ako prvý členský štát Spoločenstva. Roku 1959 Národné zhromaždenie odhlasovalo amnestiu pre vlastencov odsúdených po povstaní v r. 1947. Politický život sa začal rozvíjať slobodnejšie a konečne 26. 7. 1960 bola vyhlásená nezávislosť Malgašskej republiky, ktorá sa čoskoro stala aj členom OSN. Francúzsko si však uchovalo strategické i ekonomické pozície na ostrove a Diégo Suaréz zostal základňou vojnového loďstva. Prezidentom sa stal francúzsky orientovaný politik Philibert Tsiranana. Malgašská republika sa stala jedným z pilierov Afromalgašskej únie.

Profrancúzsky a prozápadne orientovaná vláda prezidenta Tsirananu a PSD sa udržala pri moci až do mája 1972, keď sa po rozsiahlych nepokojoch dostala k moci vojenská vláda na čele s generálom Ramanantsoom. Ramanantsoa preorientoval zahraničnú politiku Madagaskaru a nadviazal diplomatické styky s arabskými a socialistickými krajinami a upevnil zväzky s pokrokovými africkými režimami. Podnikol opatrenia na zlepšenie ekonomickej situácie, obmedzenie kontroly madagaskarského hospodárstva zahraničnými monopolmi. V decembri 1973 Národná ľudová rada schválila štvorročný plán rozvoja, ktorého hlavným cieľom je vytvorenie a rozvíjanie družstevných podnikov fokonolon. Po nepokojoch sa v roku 1975 sa stal prezidentom Didier Ratsiraka. Socializmus na Madagaskare trval až do roku 1991, kedy vyhrala voľby sociálno-demokratická strana RPSD. Ostrov sa začal opäť demokratizovať. V roku 1996 sa dostal znova k moci Ratsiraka, ale k socializmu sa už nevrátil.