17. Black Magic Woman

Piatok 22. 9. Dnes budeme filmovať, fotiť, liezť a večer ešte aj cestovať. Kvôli ušetreniu času, sme sa rozhodli, že hneď po práci v stene vyrazíme na výletík k Indickému oceánu. Do našej cesty sme vyrazili skoro ráno s cieľom filmovať a fotiť na slnku. Boli sme skoro v plnej palebnej sile, chýbal nám len Ivan Kely. Po piatich dňoch makania v kuse si vybral zaslúžený oddych. Ja som bol tiež riadne na kašu, ale hádam ten šiesty nejako vydržím. Pod Lemur Wall sme dorazili okolo 9:30. Máme teda tak 2 hodiny na zábery za slnka. Ako prvá dvojka vyrazili Šaňo s Radom a druhí my s Doskym. Úplne prvým bol však Simko, ktorý šplhal dopredu na fixných lanách. Bolo vidieť, že žurnalista sa v tejto činnosti výrazne zlepšil.

Prišiel rad na nás s Ivanom. Konečne po piatich dňoch môžeme vychutnať pocit lezenia v našej ceste. Prvá dĺžka vyšla na mňa. Desať expresiek a fičím. Najprv delikátne lezenie v úvodnej platničke cez 3 nity doľava na policu, potom priamo hore cez ďalšie 3, opäť traverz doľava a hore na policu, 6+. Druhá je už kolmejšia, tiež za 6+ po dobrých chytoch. Na nej si zgustol Ivan Be. Super krásne lezenie. Ak to bude pokračovať takto ďalej, nebojím sa povedať, že naše dielo predstavuje skvostnú cestu. Ale takáto skala, je tu hádam všade. Tretia dĺžka je moja. Trochu duniaci odlez po volantoch zo štandu v kolmej skale. Po ňom nasleduje 30 metrová madlovačka klasifikácie 7 na ďalšie stanovište. Tá štvrtá vyzerá byť kľúčovou, najmä keď Šaňo v previse sfičal dole hlavou s ulomeným kizom. Túto 60 m dlhú štreku rozdelili s Radom na dve časti, pretože v spodnej časti cesta kľučkuje zľava doprava a po 30 m je výborný no hand. Je to ideálne miesto na štand a ťahať ďalších 30 m sa im javilo nezmyselným. No čo, cesta sa bude liezť na 6 dĺžok, pridáme ešte jeden nit na štand a hotovo. Po troch dĺžkach sa k nám pridal Simko. Došla mu šťava do kamery a teraz už len smutne čakal, kedy dolezieme, aby mohol zlaniť dole. Škoda, že si nezobral lezečky a ešte väčšia smola je, že mu batérie došli predtým, ako Šaňo sfičal s ulomeným chytom.

Myšlienku rozdeliť pôvodnú 4. dĺžku na dve potvrdil aj Dosky, pretože po 30 m lezenia obtiažnosti 6+ mal také trenie, že automaticky zaštandoval na tom istom mieste ako dvojica pred nami a tak druhá polovica štvrtej, teraz piata, ktorú som odisťoval ja, padla na mňa. Aspoň si to ešte raz vychutnám. Najprv jemné šolíchanie po malých chytoch a potom do previsu. Tu je lišta, z ktorej som osadil svoj prvý nit. Nie je zrovna veľká, zopár mm, ale keď drží, tak aj to stačí. Trocha adrenalínu, hlboké dýchanie a cvakol som štand. Zatiaľ sme sa dohodli na klasifikácii 8-. Medzitým okolo nás zlanili Rado so Šaňom a pri zostupe sa k ním pridal aj Simko.

Poslednú za 7 natiahol Dosky, ešte dobre, že som ho nepočul nadávať na Rada tam hore pod štandom. Už si vymeriaval kam skočí pri páde, aby sa vyhol polici. Muselo to byť vážne, lebo tam šachoval vyše 10 minút. Našťastie sa ozvalo oslobodzujúce zhoď, a môj strach sa premenil na radosť. V poslednom bouldri to fakt vyzerá zle a pád na policu by prinajlepšom skončil zlomenou nohou. Hrôza. Plne som súhlasil s Ivanom, že by bolo rozumné pridať sem ešte jeden nit, len nevieme, či to bude u Rada priechodné.

Podanie rúk na vrchole a cesta bola za nami. Black Magic Woman sa stala minulosťou. Pôvodne sa mala volať Kintana Mandeha, ale po skúsenostiach, ktoré sme mali s krásou miestnych dievčin, sme jej názov zmenili. Pri zlanovaní sme rušili fixy. Pod stenou sme naložili na seba zvyšný materiál a doplazili sa do Camp Catta o 15:30, kde nás už čakali Dulá a Ivan Kely s autom. V našom tábore sme sa už tradične výborne napapkali. Po krátkej debate sme sa rozhodli rýchlo zbaliť a o piatej vyraziť na náš prvý výlet k oceánu do Mananjary a navštíviť národný park Ranomafana. Šaňo navrhoval vyraziť skoro ráno nasledujúci deň, ale keby ten vedel...

Presne o 17:00 sme sa všetci, okrem Dulu nasáčkovali do teréňáku a začala sa sranda. Chudák Dulá zostal strážiť naše veci, ale niekto sa obetovať musel. Do Antanambao, čo je 18 kilometrov sme nadskakovali skoro do siedmej, ale čakala nás ešte horšia smrť. V Ambalavao, už za tmy okolo ôsmej, sme v obľúbenej krčme vymenili prázdne prepravky piva za plné a bolo nám veselo. Najmä Simkovi. Po treťom kúsku zavelil: „Jean Jacques, stop, please, now, open the door, I have to piss...“, po čúraní..., „where is my next beer?“ Simko podporovaný množstvom vypitého moku viedol monológ v brilantnej angličtine občas prerušovaný našim hurónskym smiechom. O 21:00 sme odbočili z hlavnej cesty Ambalavao – Antananarivo smerom na východ a to sme nemali urobiť. Ďalšie 3 hodiny sme si to valili 15 kilometrovou rýchlosťou neuveriteľnými cestami. Vysekaná cesta hustou džungľou, polmetrové diery a žiaden asfalt. Dosky poznamenal: “Myslím, že pred piatimi minútami tu bombardovali.“ A mal pravdu. Spomenul som si na článok z lietadla Madagascar - The worst roads in the world... Fakt v ňom neklamali a to naše cesty patrili ešte k tým lepším. O polnoci sme neboli ani v polovici od nášho cieľa mestečka Mananjary pri Indickom oceáne.