18. Ranomafana

Sobota 23. 9. O pol jednej v noci sme konečne dorazili na pevnú, čiastočne vyasfaltovanú cestu tesne pred národným parkom Ranomafana. Mierne popŕchalo, čo je v dažďových pralesoch úplne normálny jav. Calvin sa spýtal v jednom domčeku, či by sme nemohli prespať na terase pod strechou. Odpoveď bola eny, čo znamená áno. Báli sme sa, že poriadne zmokneme a strecha nad hlavou nás zachránila. Madagaskar je fakt malý kontinent. Z totálneho sucha sme za necelých 150 kilometrov prešli do úplného mokra. Je to zem kontrastov.

Noc bola veľmi príjemná. Vstali sme klasicky skoro okolo šiestej. Čakal nás vzrušujúci deň. Prvá informácia z národného parku Ranomafana znela, že vstupné je 50000 F, čo je asi 7.5 dolára. Okrem mňa tam nikto nechcel ísť. Ja si to však rozhodne nenechám újsť. Calvin mal pre nás prichystané príjemné prekvapenie. V rovnomennej dedinke Ranomafana, čo v preklade znamená voda horúca, vzdialenej len niekoľko kilometrov od vstupu do parku, sa nachádzajú termálne kúpele. Boli sme veľmi zvedaví, čo to bude zač. Najprv sme na trhu už klasicky kúpili bagety s maslom a presne o 8:00 sme klopali na kúpele. Vstupné 5 tácov, čiže asi 35 korún. Bazén nič moc, ale tá voda bola super, jedna báseň, ešte tak pivo do ruky a cítili by sme sa ako v raji. Teplota 35 stupňov, mierne smrdela, ale vraj má liečivé účinky. O deviatej som kúpele a aj mojich kamarátov opustil s jasným cieľom navštíviť národný park a vidieť lemury. Niektoré z druhov z týchto opíc žijú iba tu.

Národný park Ranomafana bol založený v roku 1986 a je jedným z najmladších na Madagaskare. Vznikol po tom, čo tu objavili vzácneho lemura Golden Bamboo. Na jeho území žije 12 druhov týchto živočíchov. Park sa nachádza v dažďovom pralese a tečie ním rieka Namorona. Les je veľmi hustý v strmých svahoch. V parku sú vybudované pre návštevníkov chodníky a z vyhliadkového bodu Belle Vue je možné vidieť jeho veľkú časť. Návštevníkov tu sprevádzajú pripravení profesionálni sprievodcovia, ktorí ovládajú angličtinu a sú schopní poskytnúť informácie aj tým najnáročnejším. Na jeho území sa nachádza jazero Lake Ampasina a nádherný vodopád Cascade Riana, ktorý je blízko dreveného mosta cez riečku Namorona. Park vznikol aj z dôvodov, že miestni ľudia Tanaka sú majstri vo vypaľovaní a kultivovaní pralesa. Rozprestiera sa na veľkej ploche a od jeho vzniku domorodci vypálili viacej ako 300 km² pralesa. Napriek tomu sa ochranárskym organizáciám podarilo spraviť veľa užitočnej práce. Vycvičili sprievodcov, otvorili múzeum, informačné centrum, založili ochranársky výbor, učia domorodcov správne využívať prírodu, začali zalesňovať, otvorili 6 nových škôl a postavili nemocnicu.

Okrem lemurov sa tu vyskytuje ďalších 17 cicavcov. Niektoré z nich sú nočné živočíchy. Je tu aj veľké množstvo vzácnych vtákov, hmyzu ako aj fantasticky krásne orchideje. V parku je popísaných vyše 300 druhov rastlín.

Najlepším ročným obdobím na návštevu je jar, teda od septembra do decembra. Teploty sa tu pohybujú od 3 stupňov (v zime) až do 35 v lete. Je tu veľa dažďových dní, vyše 200 ročne. Najviacej prší v januári a februári a obdobie od júna do začiatku augusta sa na návštevu neodporúča, lebo počasie môže byť studené a veľmi zlé. Toľko teda stručne z teórie.

Teraz niečo z praxe. Cena za vstup bola skutočne 50000 F. Calvin dostál svojmu slovo a išiel so mnou. Mal to ako domorodec zadara. Dostali sme sprievodcu s menom Mamy, čo v preklade znamená sladký. S Calvinom sme si vybrali trojhodinový okruh. Mamy nás postavil pred tabuľu pri vstupe a začal recitovať, čo všetko uvidíme, ak teda budeme mať šťastie: 3 druhy denných lemurov, najväčšieho chameleóna Parsoni, žirafích chrobákov s dlhým krkom ako žirafa, všelijaké kvetiny, strom Traveller‘s Tree, ktorého konáre obsahujú vodu, atď...

Po troch hodinách trekovania som mohol skonštatovať, že to fakt stálo za to. Prvé, čo som zistil bolo to, že dažďový prales je skutočne veľmi hustý. Dokiaľ sme išli po vybudovaných chodníkoch bolo všetko OK, ale keď sme naháňali lemury po krkahájoch naše tempo sa znížilo na jeden až tri metre za minútu. Hneď na začiatku mi Mamy ukázal žirafie chrobáky. Samička celkom normálna, ale samček vycifrovaný, štyri nožičky, dlhý krk a červenú hlavičku, čierne telo. Prekročili sme riečku Namorona a ponorili sa do hustého pralesa. V jednom mieste sme sa predierali bambusovým lesíkom. Tieto stromy majú driek široký asi 10 cm, sú vysoké 20 m a zo začiatku rastú 5 cm za deň. Škoda, že tu nie je Paľo, môj kolega zo Slovenskej akadémie vied, určite by si prišiel na svoje. Jednotliví sprievodcovia sa dorozumievajú špeciálnymi krikmi a upozorňujú sa, kde zbadali lemurov. Z vybudovaného chodníka sme odbočili do hustého pralesa. Mamy sa tu pohyboval ako doma. Zrazu ukázal na strom pár metrov nad nami: „ There is Bamboo Lemur!“Aj ja som ho zbadal, nie jedného, ale celé stádo.

Krásne mrštné zvieratko. K jednému som sa priblížil na 3 metre a zväčnil ho svojim fotoaparátom. Ich hierarchia a spôsob života v stáde je veľmi zvláštny a fascinujúci. Toto sa mi podarilo po dlhom rozhovore a Calvinovom prekladaní vyzistiť: Samec a samica žijú ako monogamný pár, každý rok majú jedného potomka, dvojičky sú veľmi zriedkavé. Po roku sú mláďatá dospelé a zostávajú v stáde. Množia sa medzi sebou. Keď má stádo 11 členov, najsilnejší samec z neho odíde hľadá si samicu z iného stáda. Calvinovi ako otcovi 6 detí sa to veľmi páčilo. Ešte zarobí tri deti a bude môcť odísť za inou samicou. Kanec jeden. Medzitým sme vyšlapali na Belle Vue. Na drevenej vyhliadkovej búde sa vyvaľovali krásne zelené jašterice dlhé tak 20 cm. Žiarili nádhernou farbou. Spravil som pár záberov a už sme frčali, čo najkratšou cestou k východu. Tri hodiny ubehli veľmi rýchlo. Game over, cesta do praveku sa skončila. Tesne pred koncom obhliadky sme narazili na ďalšie stádo lemurov – Eulemur Fulvus Rufus. Misautra opice, ďakujem za zážitok.

Zatiaľ, čo som bol posadnutý vedeckým bádaním, chalani sa vyvaľovali v tráve, kúpali sa a pili pivo. Hlad sa hlásil o slovo. Vraj sú tu dobré hotely – reštaurácia. Treba si aj užiť. Ceny dosť vysoké, jedlá výborné. Polievka 10000 frankov, kurča 8000, spolu sme za siedmych zaplatili 112000 frankov, čo je vyše 800 Sk, cena podobná v našich zariadeniach. Ale bolo toho veľa, lebo sme nezjedli všetko a to boli s nami takí uznávaní žrúti ako Ivan Be a Ivan Kely. Obed sme však veľmi rýchlo na kvalitných madagaskarských cestách vytriasli, ale aspoň sme mali kvalitný zákusok. To, čo nám N25 z Ambohi do Mananjary pripravila bolo ozaj pochúťkou. Vzdialenosť asi 140 km sme išli takmer 7 hodín. Každú chvíľu sme stáli a prekonávali polmetrové jamy. Jack to valil rozbitými cestami so stojickým kľudom bez jediného slova. Všade naokolo hustý prales, na kašu banánovníkov, občas nejaká dedinka. Stavebný štýl sa zmenil. Domčeky, lepšie im pristane slovo búdy, už neboli z pálených tehál, ale z dreva, ktorého je tu všade dostatok.

Väčšinu ciest na Madagaskare postavili ešte za 1. republiky do roku 1972 Francúzi. Od tohto roku do ciest investovali minimum peňazí a tak aj tie komunikácie vyzerajú. Rýchlosť 40 km za hodinu sme dosahovali len na rýchlostných rovinkách a aj to len na pár sekúnd. Vždy sa to stretlo s našim obrovských aplauzom. Posledných 49 kilomterov z dedinky Antsenavolo do Mananjary sme počítali každý kilometer. Utrpenie sa stálo zväčšovalo a už sme sa nemohli dočkať ako sa hodíme do Indického oceána. O 20:00 sme konečne dorazili do výletného centra Francúzov v starších časoch do Mananjary. Ešte, že sme prišli za tmy a nevideli tú biedu. Ako to tam vyzerá, popíšem zajtra. Aj kúpania sme sa vzdali. Boli sme schopní len zaliezť do spácakov na pláži a zaspať pri zvuku burácajúceho príboja.