20. Cesta späť zarúbaná

Pondelok 25. 9. Vstali sme podľa plánu tesne pred šiestou. Zastihli sme nádherný východ slnka. Rýchlo sme naložili všetky veci Jackovi na strechu. Auto zaprašťalo pod váhou, šupli sme sa na sedadlá a nadskakovanie mohlo začať. Čakalo nás 180 kilometrov po veľmi zlých cestách cez dediny Ankazotokana, Antsenavolo, Irondro, Kianjavato, Ifanadiana, Ranomafana do Alakambohimaha, čo je mestečko už na hlavnej trase z Tana do Fianar, kde nás čaká dobrá a spevnená cesta. Opisovanie tohto utrpenia skrátim na pár konštatovaní. Hneď za Mananjary sme museli prejsť cez hrôzostrašný most. Už pohľad na neho v nás vzbudzoval nedôveru a aj najmenší vetrík spôsobil, že sa celý rozkýval a veselo si vŕzgal. Cestou k oceánu pred dvoma dňami sme išli po tme a boli sme už riadne na kašu, a tak si to nik nebral vážne k srdcu. Ale teraz cez deň sme riadne zaváhali.

Zastavili sme a sledovali, či to nejaké auto našich rozmerov prežije. Most uniesol aj nákladné auto a to rozhodlo. Jack zatrúbil a vyrazil, prežili sme aj my. Batožinový priestor sme nazvali trestnou lavicou a keď som z nej po 5 hodinách odišiel striedať na pozície vpredu, bol som rozvalcovaný ako po stretnutí s parným valcom. Podobne sa cítili aj ostatní. Jediný Calvin znášal cestu úplne v pohode a to bol väčšinu času na trestnej. Každá zastávka bola vykúpením. V Ranomafane sme sa ešte na chvíľu pozreli na krásne vodopády Rianala. Celou cestou sme nechápavo hľadeli na množstvo požiarov. Domorodci sú vo vypaľovaní a kultivovaní krajiny fakt skutoční odborníci. Ak to pôjde takto ďalej, nebude už za chvíľu, čo chrániť.

Po ôsmych hodinách slimačieho, ale vytrvalého tempa sme sa za všeobecného potlesku doplazili na dobrú vozovku, ale okrem nás bolo na kašu aj auto. Priemerná rýchlosť 180 km za 9 hodín teda 20 km/h. Úctyhodný výkon. Tesne po tretej sme boli už vo Fianarantsoa, kde sa zastavili na nákup. Konečne sme našli pekné pohľadnice. Kúpili sme ich vyše 50. Dnes, alebo zajtra ráno ich aj napíšeme a rýchlo kuriérskou službou SPS ich pošleme na Slovensko. SPS je Simko Parcel System, Rasťo totiž zajtra odchádza domov, musí sa vrátiť do zamestnania. O pár minút neskoršie bol ďalšou našou zastávkou obľúbený trh. V turistickom sprievodcovi o Madagaskare varujú pred jeho návštevou, lebo je vraj veľmi nebezpečný. My sme ho už dôverne poznali z predchádzajúcej návštevy a mali sme so sebou Calvina, teda žiadne strachy. Nosič stál na tom istom mieste ako pred vyše dvoma týždňami a hneď sa k nám pripojil. Presliedili sme všetky zákutia trhu, našli najnižšie ceny a začali sa handrkovať. Nakoniec sme všetko potrebné nakúpili na zvyšné tri týždne za 160000 frantíkov. Ešte malý shopping v obchodnom dome Champion, kde sme pribalili keksíky, sušené mlieko, rybičky a polievky. Jackovo Isuzu kleslo ešte hlbšie na cestu. Pri nakladaní nás obťažovala uslintaná pani. Štrbavá, jasne dementná a dokonca s dieťaťom na chrbte. Veselo niečo brebentila, do každého kopala a žobrala. Bolo to veľmi nepríjemné. Všetci sme ju ľutovali, hlavne jej dieťa, s ktorým sa často váľala po zemi. Na toto sa nedá zvyknúť, ale ako jej pomôcť, keď chuderka nevedela ani kde je sever. Zabuchli sme dvere a valili do Ambalavao doplniť zásoby vína. Sklípek sme už poznali, predavači zase nás a vtipkovali o tom, že zoberieme opäť 30 litrov. Doplnili sme všetky voľné fľašky, celkove 23 litrov. To nám vydrží tak 5 dní. Nastala všeobecne dobrá nálada a každým litrom sa sa zlepšovala. Dokonca aj Jack zabudol, že mu škrípe niečo v motore. Najviac frčal ako vždy Simko, vraj sa lúči s Madagaskarom. Zabával nás svojou výbornou angličtinou ala Massa Bob. Napriek malej slovnej zásobe dokázal Rasťo šikovne a samozrejme svojsky povedať všetko čo chcel.

Pred dedinkou Antanambao sme odbočili na poľnú cestu smer Tsaranoro a o 20:00 vytrasení ako detvy vypadli v našom zlatom kempe v mangovom lesíku. Dul sa práve vrátil z dolného tábora. Na rad prišla gitara a už sa 8 temniakov točilo okolo petrolejovej lampy. Ivan Kely bol na kašu, Simkovi po trojhodinovom spievaní ukrajinských piesní odišiel úplne hlas a Šani džezoval ako o život. Bolo, že nám veselo. Tesne pred polnocou sme zalomili všetci slušne zlomení. Simko sa rozlúčil na úrovni, ale tesne pred zaľahnutím zlikvidovali s Jackom posledné zásoby údených rýb.