Zábava sa začína rozbiehať.
21. Rasťov odchod
|
Utorok 26. 9. Budíček sme mali s Rasťom už o piatej. Našim plánom bolo ešte pred jeho odchodom nafilmovať nejaké detaily: visenie v háčikoch, vŕtanie z háčiku, obúvanie lezečiek, štrnganie materiálom, proste zábery, na ktoré sme nemali pri lezení čas. Okrem mňa sa však nikto nedal nahovoriť, a tak jedinou movie star budem ja. Zdá sa, že nás ten výletík k oceánu a večerná zábava pekne odrovnali. Simko mal už dávnejšie vyhliadnutý balvan kúsok nad Tsara Campom, ktorý sa na tieto účely výborne hodil. Dole šupinky v previse, len založiť Black Diamonda, odsadnúť a vŕtať. Celkom sa mi to podarilo a poskakoval som ako Simko pískal. Hercom by som teda nechcel byť. Ďalším bodom v jeho scenári bolo lezenie širokej špáry, samozrejme neodistiteľnej. Rasťo zaliezol do jej vnútra z druhej strany balvana a sranda mohla začať, ešte som sa musel na jej konci tešiť, ale to by som sa aj tak radoval, len by som nemával rukami. Horím zvedavosťou, čo z toho výjde. Aby som nezabudol, hlavným asistentom režiséra bol Calvin. Chudák poskakoval ako koza, podával materiál a pomáhal ako sa dalo. Zvládal to však s kľudom ako všetko do čoho sa pustil. O 8:30 sme už boli hotoví a nielen s filmovaním. Vrátili sme sa do kempu, kde už prúdil život v starých koľajách. Spachtoši práve dopísali pohľadnice a listy. Dali si na tom veľmi záležať a Ďurimu Michalkovi pripravili správu v znení Hm, hm, hm, hm, hm, hm, riť, kde hm nahrádza nadávku. Náš nabitý program pokračoval liečením. Došlo k nám malé päťročné dievčatko s mamou z dediny vzdialenej 6 kilometrov. Na nohe malo škaredú otvorenú ranu. Ani priblížiť sme sa k nej nemohli. Bála sa bielych ľudí, ktorých asi nikdy nevidela a strašne plakala. Mama ju musela pevne držať. Rado jej ranu vyčistil, vydenzifikoval, natrel antibiotickou masťou a zabalil do čistého obväzu. Komunikácia ako vždy prebiehala cez Calvina. Nech sa príde ukázať o 2 dni. Uvidíme, či jej to pomôže.
Záverečné spoločné foto, Simko nastúpil do Isuzu a spolu s Calvinom a Jackom odfrčali. Good bye, budeš nám chýbať, to najlepšie je ešte len pred nami. Celý deň sme sa povaľovali a tešili sa na zajtra. Chceme nastúpiť s oboma Ivanmi do cesty Out of Africa. Aktivitou hýril len Rado. Vyniesol pod Tsaranoro svoj a Šaniho lezecký matroš. Zajtra majú v úmysle pozrieť do cesty Gondwanaland, presondovať kvalitu skaly vľavo od nej, kde by sme chceli spraviť ďalší prvovýstup. Ja som sa celý deň venoval študovaniu a dôslednému odpočinku. Na večeru sme mali klasické výborné jedlo od nášho majstra kuchára Dulu. Zaľahli sme okolo 20:00, pretože budíček sme naplánovali na štvrtú. Rasťo už je niekde pred Antananarivo blízko civilizácie. Určite si na cestu kúpil to fajnové vínko a zabával Calvina s Jackom svojou angličtinou.
Takto komentoval svoj odchod sám Rasťo:
V predvečer môjho odchodu do vlasti sa za asistencie našich počerných kamošov
strhla bohapustá oslava. Ľahké víno tieklo potokom a gitara, ktorú Calvin v Tana
prozreteľne pribalil, sa nezastavila. Vidieť krepčiť deväť osmahnutých starých
capov okolo našej benzínovej lampy, musel byť pre nezainteresovaného diváka
šialeným zážitkom, ktorý mu mohol kľudne spôsobiť ťažkú duševnú traumu. Nad
ránom zábava poľavila, ani neviem prečo a ako, ale ocitli sme sa so Jeanom Jacquesom v
susednom campe na návšteve u vtedy už tam presunuvšieho sa Doula. Tuším sme išli za
babami, alebo také voľačo. Doul bol nesmierne rád, keď videl známe tváre. Bolo
síce nejako nad ránom, ale to vôbec nevadilo. Nám nie, jemu neviem. Keď sme teda
objavili len Doula, sklamaní sme odpochodovali domov spať.
Ráno panovala v BC skvelá nálada. Ja som mal v pláne ešte doobeda tvoriť, keďže mi pochybälo zopár záberov. Spravil som dokrútky na obrovskom kameni nad campom Catta. Asistovali mi Kazo a Calvin. Ten sa nesmierne bavil ako nacvičujeme visenie v háčiku 1,5 m nad zemou. No ale je čas odísť. Cestovať máme traja. Šofér Jack, Calvin a moja malosť. Lúčenie je strašné, pretože sa mi odísť vôbec nechce. Dojímavé scény striedajú dialógy typu "nezabudni mi doniesť na letisko tú tresku" alebo "opáč ju aj za mňa", stisky rúk a do mojej vtisol niekto ešte jeden a pol litrovku s vínom - na cestu. Ahoj kamaráti, tak teda ideme.
|
Vyrážame na našom troopery o 12:00. V noci okolo 24:00 by sme mali po 500 km byť v Tana. Tam som nasledujúci deň a o 00:50 mám let do Paríža. Z tábora neprejdeme ešte ani kilometer a stretávame Doula, ktorý vypomáha v susednom campe Tsara ako šofér nákladiaku. Ten chlap vie možno naozaj obsluhovať aj vesmírnu stanicu MIR. Lúčim sa teda i s ním. Obaja máme slzy na krajíčku. Určite sa ešte niekedy uvidíme. S Doulom ma spájalo hlavne to, že sme obidvaja hovorili angličtinou typu "masa bob". Doul mal k Bobovi bližšie, keďže bol černoch. Takže Doul a Tsaranovo je za nami a pred nami je vidina 500 kilometrovej štreky, čo na Madagaskare znamená zabitý celý deň. Keďže materiál som všetok vyfotil a vykrútil, venujem sa cibreniu mojej hovorovej angličtiny v rozhovore s Calvinom a popritom popíjam ľahké domáce víno. Zisťujem pritom zaujímavú priamu úmeru. Čím viacej vypijete vína, tým bohatšia je vaša slovná zásoba. Slováci sú inak veľmi zhovorčivý národ... Po pár kilometroch zaznie vozidlom povel STOP. To sa práve nachádzame v blízkosti miesta, kde sa predáva miestne ľahké domáce víno. Cesta je dlhá a preto kupujeme fľaše dve. Je práve obdobie sucha a tak nám nezostáva nič iné, len s touto skutočnosťou bojovať. Jediný skoro triezvy člen posádky zostáva šofér Jack. Aj ľahké víno vie byť v dostatočnom množstve celkom zaujímavý spoločník. Pamätám si, ako sme v nejakom mestečku zastali na nakúpenie jedla. Kamoši ma nechali pre istotu v aute. Keď sa vrátili, našli ma na streche obchodu susediaceho s autom ako domorodcom pomáham natierať strechu. Rozčuľovalo ma totiž prizerať sa, ako dlho im to trvá. Znova on the road a ja zaspávam. O polnoci sme vo Veľkom Tana. Usínam v nám dobre známej prístavbe u Calvina. Ráno mi je dostatočne zle, ale musíme ešte absolvovať nákupy pre svojich najbližších. Vydržať do odletu je samovražda. Po absolvovaní trhu a vybavení krásneho bonga za 40.000 MF (1 dolár = 6500 MF) sme už o 20.00 na letisku. Radšej skôr ako zmeškať. Absolvujeme super večeru, z ktorej nemám skoro nič, keďže môj žalúdok je v dezolátnom stave z konzumácie madagaskarského ľahkého vína. Po večeri si idem do auta ľahnúť, pretože Calvin s Jackom si potrebujú na chvíľu niekde odbehnúť. Budia ma o 23,00, keď sa už začína tvoriť slušný rad na Airbus 300 smerujúci do Európy. Calvin so mnou čaká do poslednej chvíle. Dohodneme sa, že neodíde, až kým mu po check-in nezdvihnem za obrovským sklom odbavovacej haly pravý palec. Perfektný chlap. Všetko je OK a ukazujem dobre známy znak all right. Zdravíme sa a Calvin odchádza do noci. Predo mnou je obrovský koráb a noc. Kontrola zbraní do lietadla je dvojnásobná, ale radšej dvakrát ako nič. Potom už len únava, spánok, hukot motorov, Paríž, únava, telefonát domov, let z Paríža do Viedne, Simonka, treska, vaňa, pivo, spánok. A v spánku sa mi zdalo o tom, že...
Budím sa. Sú tri hodiny ráno. Za pol hodiny sú pred Technopolom chalani. Pred nami je náš prvý let do Afriky. Ktovie čo nás tam asi čaká...
