Je jedna z typicky zvláštnych poviedok bláznivého bítnika Brautigana. Dostala sa mi do rúk v kempe počas dlhých večerov. Opisuje v nej chlapíka, ktorý vydržal so svoju ženou 35 rokov len vďaka bohato rozvinutej fantázii a tvorivosti. Pri milostných hrách si vždy predstavoval tucty iných žien z filmov, ktoré v živote videl. Jednoducho ich mal v hlave. A špecifický madagaskarský štýl lezenia bol úplne závislý na podobných duševných pochodoch.
Na prvý pohľad sa zdalo, že urobiť prvovýstup na niektorú zo žulových stien, rozosiatych v dĺžke asi šesť kilometrov nad údolím Tsaranoro, nebude až taký problém. Pri detailnejšom pohľade sa však ukázala väčšina výrazných línií obsadená. Zatiaľ, čo sa ostatní rozcvičovali visením v háčikoch a vŕtaním nitov na Lemur Wall, chodili sme s Radom popod hlavný masív a prepátravali ďalekohľadom i voľným okom najvyššiu stenu oblasti na Tsaranoro Be. Táto magická línia vedúca v spádnici vrcholu veže, medzi čiernymi pásmi, neustále priťahovala našu pozornosť. Úplne hladká, so sklonom okolo 75-80 stupňov, pripomínala 800 metrový vztýčený biliardový stôl. Aby sme doňho mohli lepšie nazrieť, naliezli sme do cesty Gonwanaland, ktorá ho obchádza sprava a počas piatich dĺžok sme sa pokúšali vyriešiť rébus jeho preleziteľnosti. No ani potom sme neboli o nič múdrejší. I keď v pravej časti hladkej bariéry, v spodnej tretine steny končiacej prevismi, pod ktorú neúspešne smerovali všetky doterajšie pokusy, sme našli pri zlaňovaní slabinu. Po dlhom a úpornom rozhodovaní sme sa však nakoniec tejto línie vzdali. A urobili sme dobre. Pilier na Tsaranoro Kely sa totiž neskôr ukázal ako vhodnejšie sústo pre naše lezecké schopnosti i množstvo materiálu. Na biliardový stôl by sme mali zaručene málo nitov, lán, vrtákov a neviem, či by sme ho dokázali preliezť. Vyzeralo to permanentne na ťažké rajbasové lezenie, s malými možnosťami na vešanie háčikov.