Utorok 3. 10.  Prvá noc pod Tsaranoro nezačína dobre. Pred polnocou otvorím oči a tvár mi oblizujú plamene horiacej trávy. Vyskakujem zo spacáku, splašene pobehujúc vykrikujem a snažím sa hasiť. Po chvíli je oheň pod kontrolou a vo vzduchu cítiť spálenú umelú hmotu z deravého spacáka a obhorenej karimatky. Sme pekní blázni. Kvôli pohode sme si nakládli oheň a zaspali. Vietor, ktorý sa vždy po polnoci zodvihol zrejme pomohol plameňom na suchú trávu a už to škvrčalo. Po zvyšok noci mi nepokojný spánok prerušujú sny inšpirované príbehmi z čiernych kroník. Horia v nich tí, čo si nechali pri posteli zapnutý ohrievač, či zaspali s cigaretou. Ráno žumarujeme s prvými lúčmi slnka cez poľskú cestu na slovenský pilier. Pred nami je prvá dvojdňová šichta. Ivanovia začali prvou dĺžkou Piolovej cesty Out of Africa. Je to ľahký bežecký rajbas. Potom odbočili mierne vľavo, vyliezli 3 dĺžky sledujúc hranu výrazného piliera a natiahli fixy. Ďalej sa terén trochu dvíha a obtiažnosť prituhuje, no vŕtať možno stále z lezeckých pozícií. Nity sa akosi samé pýtajú, kam ich dať. Samozrejme to závisí od ťažkostí, možností odsadnutia, ale i subjektívneho pocitu strachu. Niekedy je to osem metrov, inokedy dvanásť. Najotravnejšie je ťahanie vŕtačky na dlhé štreky. Snažíme sa síce udržiavať vzdialenosť troch nitov, no občas je medzi nami i tretina lanovej dĺžky. Asi po dvoch hodinách mám osadené 4 nity a päťdesiat metrov sedmičkového lezenia za sebou. Je nám jasné, že za deň nevylezieme viac ako dve dĺžky a tak sa neponáhľame. Zmena počasia, ktoré je tu rovnaké od marca, nehrozí, dôležitá je pohoda. V ďalšej diere nad štandom lámem vrták. Náhradné nemáme a tak zlaňujeme pod stenu.

Druhý deň pracuje na špici Rado. Prichádzame na rázcestie, kde sa treba rozhodnúť kade. Rovno je to brucho, vpravo previsnutý kút so špárou. Vyhráva vidina bezproblémového istenia. Jediná, asi desať metrová špára v celej ceste je chytavá, sokolík vzdušný, frendy a stopery lezú doňho ako do masla. Po výleze sa mi Rado stráca za hranou z očí. Orientujem sa len podľa sluchu. Fučanie striedajú povely: vŕtačku, nity, kľúč...! Čas beží, čo vnímam na predlžujúcich sa tieňoch steny. Vrcholiaca páľava žmýka naše telá, z ktorých kvapká cícerkom pot. Ostrá žula strháva z podmáčaných brušiek prstov nekompromisne kožu a nohy čvachtajúce sa vo vlastnej šťave puchnú. Okolo jednej konečne zachádza slnko a vyhňa, po ktorej sa sunieme nahor, sa pomaly ochladzuje. Naakumulované teplo však z nej bude vyžarovať dlho do noci. Tieň sa stáva chvíľkovým vykúpením, no čoskoro sa dvíha každodenný popoludňajší vietor a začína byť chladno. Rado zafixuje dĺžku. S celou visutou dieľňou stúpam o niekoľko desiatok vzdušných metrov vyššie. Natiahne ešte asi 15 metrov pod centrálnu časť žltozeleného piliera, ktorý je tu kolmý až mierne vyklopený. Usudzujeme, že to bude kľúčová časť výstupu. Spokojní s vylezenými metrami žhavíme osmy a pálime dole. Cestou do kempu stretávame druhú „údernícku skupinu“ optimisticky pochodujúcu do práce.