Oddych predstavujú predovšetkým pôžitky: jedlo, pitie, nikotín, kofeín, ale i nervozita a obhryzené nechty pri ďalekohľade nasadenom na nose. Čo to tam robia? Prečo lezú doľava? A zase doprava? Čo sa zbláznili? Prečo sedia na plošine? Došli im nity, baterka, vrtáky? Prečo preboha zlaňujú? Raz zahrmelo (jediný počas pobytu) a už utekajú? Toľko otázok a žiadna odpoveď.
Na druhú šichtu nastupujeme za súmraku. Šplhanie potme trvá nekonečne dlho. Po tom dvojdňovom prehnanom pôžitkárení sa cítim ako mucha na jar. Zdá sa mi, že vypustím dušu. O dve hodiny si líhame mokrí do spacákov na visutej posteli. Noc je jasná a hviezdy nadosah ruky. Ráno nás zobúdza slnko vychádzajúce priamo spoza náprotivného hrebeňa. Rozpútava sa úžasné svetelné divadlo. Nemáme sa kam náhliť a mlčky vychutnávame tento vzácny okamih. Sunieme sa pomaly na koniec fixov k poslednému štandu, na začiatok dĺžky, z ktorej sa včera vrátil Dosky. Nad štandom bezradne stepoval raz vpravo, raz vľavo, čo bolo vidno i z pozorovateľne v kempe. Nakoniec sa pretlačil úhybným manévrom traverzujúc doprava. Nabral výšku a postupne sa vracal do línie na pilieri. Pokračujem v jeho stopách, lezenie je tak za sedem. V previsnutej hlave piliera sa mi podarí trafiť do logického výlezu, za ktorým nasledujú fantastické metre kolmého ementálu a lá Bussard Wand na nemeckých pieskoch. V prvej polovici nasledujúcej dĺžky sa striedajú bruchá s no-hand restmi ako na takom Tomašáku, ale 500 metrov nad zemou. Zvyšné metre to vyzerá na rajbas. Na jeho začiatok dávam nit. Na konci v problematickom výleze do ľahkého žliabku niet do čoho odsadnúť a tak 15 metrov nad istením bojujem s relativitou času. Ani neviem po akej dobe sa vraciam do normálnych časopriestorových dimenzií a som náchylný súhlasiť s myšlienkou dodatočného doistenia tejto pasáže. Štand robím na začiatku kúta, ktorý by nás mal vyviesť pod vrcholovú hlavu. Zdola sa nám videlo logické pokračovať týmto kútom. Nemali sme však predstavu, ako ďaleko sa ocitneme od oboch susedných výstupov, nakoľko hore sa plocha steny zmenšuje a cesty sú k sebe bližšie. Tsaranoro Kely vyzerá ako gigantická zväčšenina Falkensteinu a orientácia v takej stene je veľmi obtiažná. Napriek tomu sme presvedčení, že náš odhad je správny a cesta nahor otvorená.

Večer si líhame s eufóriou vrcholového útoku, ktorou nakazíme aj Kaza. Ten sa odrazu objavuje na fixoch nad previsom s donáškou teplých cestovín z Dulovej kuchyne. Pár minút nám robí spoločnosť, berie nabudiť vybitú batériu a mizne v šere tak rýchlo ako prišiel.
Nový deň nás presviedča o tom, ako hlboko sme sa mýlili. Ryža so sójou v trojlitrovom hrnci, ktorú sme vytrepali ako jediný proviant do nášho orlieho apartmánu, nám akosi nejde dolu krkom. Rado ju vysýpa, odmieta sa ale podriadiť gravitácii, stúpajúci teplý vzduch ju nadnáša a ryžové zrnká poletujú ranným povetrím ako perie. Podobne sa správa moč padajúci oblúkom od steny, ktorý nás vzápätí sprchuje odkiaľsi zhora. Optimisticky naladení vidinou vrcholu stúpame vyššie po fixoch. V poslednej včera vytiahnutej dĺžke máme zavesené lezecké laná na udicu. Fixy došli, ďalšie metre bude treba vyliezť naraz. Štartuje Rado. Najprv bojuje v ťažkom hladkom bruchu, cez ktoré sa snaží pretlačiť nohy, vyššie hromží na rozbitú skalu a zásobuje ma zásielkami vypreparovaných žulových šupín. Je to zákon schválnosti. V celej stene je len týchto pár metrov mrvenice a aj do tej sa musíme trafiť! Nasledujúci výlez do previsnutého kúta, kam sme to pôvodne mali namierené, sa nekoná kvôli hline a kaktusom. Ostáva jedine traverz ďalej doprava. Rado mizne za rohom a keď kričí, že je v Piolovej ceste, je mi jasné, že sme to posrali. Z eufórie razom triezvieme. Na štande asi 60 metrov pod vrcholom máme bojovú poradu. Rado navrhuje odbočiť choďákom po mohutnej polici niekoľko desiatok metrov vľavo a odtiaľ to doraziť. Mňa takáto predstava ukončenia nádherného lezenia vôbec nenadchýňa... Rozumným riešením sa mi vidí zlaňák na náš posledný štand a pokus o prerazenie priamo. Mrzí nás tých zbytočne použitých 6 nitov a strata času v tom zasranom variante. Po polhodinke sme naspäť tam, kde sme ráno začínali. Rado akosi stratil chuť do lezenia a mlčí. Vidím, že silne pochybuje o reálnosti môjho návrhu. Snažím sa ho presvedčiť o opaku. Už deň predtým som si všimol v placke nad nami jemnú líniu malých škrabiek a vhĺbení zoradených nad sebou v priamom slede. Cítim, že to pôjde. Rado sa nenechá dlho prosiť. Prekračuje cez hranu pod malý previs, ktorým vlieza do stienky nad kútom, na istenie dokonca používa nejaké stopery a frend. S poslednými siedmymi nitmi, medzi ktorými sú dlhé odlezy na poriadnu dávku morálu, sa driape po žiletkách. Nohy mu vytáčajú takmer neviditeľné superdrsné kryštáliky a ja čakám, kedy sa odlepí od skaly a pristane mi na chrbte. Je to 50 metrov možno najúžasnejšieho lezenia v ceste. Spokojní zlaňujeme, vrchol je na dosah.