35. Čo zrobiť?

Sobota 7. 10. - Ráno sme zistili, že batéria nie je dobitá. Dole v kempe nefungoval kolektor a tak sa nenabíjalo. Napriek tomu Dosky vyrazil o šiestej ráno s jedlom, vodou a poslednými nitmi zásobovať. Aspoň zistí, čo je nového. My sme s Ivanom Kely chceli okolo ôsmej ísť na trh dokúpiť potraviny. Rado so Šaňom nečakali na zásobovača a už o siedmej začali žumarovať. Bola by to bomba, keby to už dnes doliezli. To by sme mohli do konca pobytu stihnúť všetky naše lezecké aj cestovateľské plány. Ale 100 m na vrchol nás môže ešte všeličím prekvapiť. Treba ešte doraziť na vrcholovú hlavu a potom platňami až hore.

Presne o 8:00 sme sa nasáčkovali do auta a začali nadskakovať na už nám dobre známej cesta do Antanambao, ktoré je vzdialené 18 kilometrov. Aspoň na chvíľu sme zabudli na lezenie a venovali sa foteniu hadov a obhliadke okolitej prírody. O dve hodiny sme boli v Ambalavao. Kúpili sme povinné vínečko, ale už sa začali prejavovať suchoty. Náš rozpočet sa kráti a máme už len niečo vyše pol milióna frankov. To však nezabránilo kúpe 16 litrov toho dobrého červeného. Dokonca sme vrátili prepravku od piva a za výmenu zobrali len polovičný stav. To je kríza, keď šetríme už aj na antidehydratačných prostriedkoch. Na trhu sme kúpili všetko nevyhnutné na 10 dní a vydali sa na cestu späť. Možno už Rado so Šaňom doliezli. O pol druhej sme boli v tábore. Dosky nám hneď podal najčerstvejšie informácie. Chalani vyliezli pod hlavu kútom, teda platňami vpravo od neho, zlanili dole a prerazili cez kút doľava a opäť sú pod hlavou. Žeby zablúdili? Vyše hodinu bolo vidieť len Šaňa, Rado bol niekde schovaný. Prečo zliezli a pokračovali doľava? Tých otázok bolo veľa. Našu zvedavosť však Ivan Be nevedel uhasiť. Budeme musieť počkať až na tých dvoch hore. Pozorovali sme Šaňa ďalekohľadom. Stál na mieste a tĺkol. Asi im došli normálne nity a dávé tie ručné. Čo zrobiť? Chceli sme ísť rušiť fixy, ale keď nedoliezli na vrchol, musíme s tým počkať. O 15:00 začali zlanovať len 60 metrov pod vrcholom. Čo sa deje?

Hodinu a pol vymýšľame rozličné teórie. O 16:30 im išli Ivankovia oproti. Konečne sme sa dozvedeli, čo je vo veci. Kútom doliezli do cesty Out of Africa a aby sa nehovorilo, že sme na Tsaranoro vyliezli variant tejto cesty, správne sa rozhodli jednu dĺžku zlaniť a preraziť z predposledného štandu doľava. Krásnou platňou doliezli opäť pod hlavu a tu im došli nity. Šaňo ručne vysekal jeden na štande a rozhodli sa zlaniť. Naša jedenásta dĺžka takto logicky končí v strede medzi švajčiarskou a poľskou cestou, kde máme dosť priestoru, aby sme doliezli na vrchol úplne nezávislou líniou.

Zajtra v nedeľu dobijeme obe batérie a v pondelok sa v trojici Ivan Be, Ivan Kely a ja vyrazíme na dúfam posledný záťah do steny. Šano sa pri večeri konečne vyjadril, ako by chcel nazvať našu cestu. Je to vraj osobné, Pochylým na pamiatku. Rado s ním súhlasil. Ivan Kely bol proti a Doskymu to bolo jedno. Mne sa to celkom pozdávalo. Veď by si to títo fenomenálni horolezci zaslúžili. Cesta by sa mohla volať Jednoducho Pavúci. Ešte máme dosť času, aby sme sa dohodli. Určite bude mať Šaňo aj iné nápady.

Po jedle som chytil gitaru do ruky a pri speve a dobrom vínečku nám čas rýchlo ubiehal. Bol som veľmi šťastný, že som bol na Madagaskare s takými výnimočnými kamarátmi. Chýbal len Simko, ktorý už tvrdo zarezával aj za nás v robote. Spievať sme vydržali skoro až do deviatej večer, čo sa nám nepodarilo od Rasťovho odchodu. Ráno chceme s Doskym vstávať o štvrtej ráno, aby sme mohli byť o šiestej na Langere a nafotiť telkáčom všetky steny pri východe slnka.