37. Stena padla

Pondelok 9. 10.  - Fakt sme o tretej vstali. Zobudil sa aj Šaňo. V jeho veku, ako hovorí, človek už nepotrebuje toľko spať. To čo sa odohrávalo potom je množstvo udalostí, ktoré sa len veľmi ťažko dajú napísať na papier. Napriek tomu sa o to pokúsim. Dal som variť čaj, ale tá beštia MSR varič nejako nechcela hriať. Voda bola hotová tesne pred štvrtou. Žalúdok som mal v dezolátnom stave. Stravu nechcel prijímať, tak som aspoň vychlemstal čaj. To bola nervozita pred výkonom. Dnes môžeme doliezť cestu a spravíme preto všetko. O štvrtej vyrážam dopredu. Určite ma zdrží moja výborná peristaltika. Zaútočila na mňa dvakrát. Chalani, teda Ivankovia, ma dobehli tesne pod stenou. Valili sa hore svahom ako Hokkaido Expres.

O 5:15 sme začali debordelizovať materiál. Žumary, sedačky, prilby na seba, 6 litrov vody, dvoje keksíky a posledné nity do batohov. A môže začať únavná drina vyšplhať na koniec fixov. Vyštartoval som prvý. Nech som, čo najskôr hore, aby sme mohli liezť. Treba správne nastaviť strmene, chytiť rytmus a frčíš hore len taká radosť. Na konci lán, teda o 400 m vyššie som bol o siedmej. Trvalo mi to hodinu dvadsať. Dole mi bolo trochu zima, ale keď slnko zasvietilo do steny za 5 minút mi bolo pri namáhavom šplhaní teplo ako v saune. Fixné laná končili na 9. štande, v 10. dĺžke boli lezecké na udicu a jedenástu kľúčovú, ktorá vedie pod hlavy budeme musieť liezť. Nemyslím kľúčovú obtiažnosťou, ale v tom, že sme prerazili pod hlavu nezávisle medzi poľskou a švajčiarskou cestou. Za chvíľu dorazil Ivan Kely a ako jeho tieň Ivan Be. Tomu menšiemu sa začali búriť vnútornosti. Začal hľadať miesto, kde by svojím črevám odľahčil. Ja som medzitým začal liezť na 10. štand a ťahal za sebou fix, aby mohli Ivankovia za mnou došplhať a nestrácali sme čas. Počas lezenia s horným lanom som obdivoval Šaňa ako tu prerazil. Bude to riadny psychický problém. Na 50 m len 3 nity. Aj sám Šaňo navrhol, že by sme tam mali jeden pridať. To je blázon, kto to polezie prvý, tak nebude ani dýchať. Tradicionalista ako vyšitý, ale aspoň nám ušetril nity, ktorých máme veľmi málo. Zavesil som fix do štandu a za 5 minút ku mne dorazil Dosky s komentárom: "Ten debo sa vykadil priamo na našu istiacu drevenú poličku pol metra vedľa mňa. Fú, ten smrad, musel som, čo najskôr zmiznúť." Darmo, príroda je všemocná. Aj mne sa to už párkrát stalo, že to na mňa prišlo v tej najnevhodnejšej chvíli. Začal som skúmať svoje vnútornosti, ale zatiaľ sa držali dobre. Ivan Kely sa rýchlo pridal k nám, ale našťastie smrad nechal dole. Začiatok 11. dĺžky viedol cez previs mierne doľava a potom strmou platňou mierne vpravo. Padla na Ivana najľahšieho a hneď do nej vyrazil. Preliezol previs a za chviľu zhora zaznel povel: "Kazo, dávaj pozor, je to tu svinsky ťažké." Ivanko sa samozrejme vyjadril drsnejšie a štipľavejšie ako je to u neho úplne normálne. A ozaj, o pár sekúnd už plachtil vzduchom. Uvoľnite letecký koridor, letí Ivan Kely. Zapustil takú desítku a trochu si pod previsom bachol koleno. Pri 2. pokuse sa sústredil a ťažké miesto preliezol. Rado si tu netrúfol zavŕtať, zdali sa mu malé škrabky na háčik a tak to jednoducho potiahol ďalej. Bude to určite klasifikácie 8+. Ivan na hornom štande osadil do pripravenej diery hneď nový nit a to bolo naše šťastie. Za chvíľu sme v ňom viseli všetci traja. Ivan Kely sa začal hmýriť, potiahol náhodou za nit, ktorý osadil Šaňo ručne potiahol a ten s cengotom vypadol. Zmrazil nás studený pot. Dosky inštinktívne založil háčik za voľné šupiny, ja som si rýchlo sadol a Ivan sucho skonštatoval: "Ten ….. nás chcel zabiť!". Tu bol tvrdý výraz na mieste. Azafady! Šaňo si predvŕtal dieru vŕtačkou. Zle odhadol jej hĺbku a nit jednoducho nechytil. To sme v ňom žumarovali, jediné šťastie, že smerom ako-tak držal. Čo by sa stalo, keby… Keby bolo keby, ale tentokrát sme to prežili. Chvála Bohu. Treba mať aj šťastie.

Nad nami bola terra innominata, 70 m skaly, kadiaľ ešte nikto neliezol. Začiatok vyzeral ľahší a potom to už išlo do kopca. Ivan mal so sebou roztĺkacie nity. Najprv ich osadzoval každých 8 metrov, ale keď došiel do ťažkého miesta, začal testovať ich kvalitu. Nit sa mu kýval a mohol ho rukou vytiahnuť. "Do ritííí, nieslo sa celou stenou, čo mám urobiť? Do toho sa nedá ani odsadnúť a nie ešte padnúť. Kolíček je veľmi mäkký a neroztiahol telo v skale." Treba tĺcť opatrne a jemne, aby zašiel, čo najhlbšie, potom drží. Ivan nad zlý osadil ešte jeden a flek konečne preliezol. Dostal som pod previsnutú platňu. "Tu spravím štand", zakričal dolu, "ale jeden nit navŕtam ručne."

Nachádzali sme sa 30 metrov pod vrcholom, tak 4 metre vľavo od predposledného stanoviska cesty Out of Africa. Teraz musíme preraziť doľava, aby sme sa nemuseli napojiť na inú cestu. Posledná dĺžka padla na mňa. Priamo zo štandu to vyzeralo veľmi ťažko. Doľava už vôbec nie. Teda doprava, tesne k Piolovej ceste. Skúsiť sa dostať do diery hore a neodbočiť doprava ako on. Prvý nit som osadil z lezeckej pozície. Nastúpal som a chytil sa okraja diery. Žiadny chyt, len obliny. Sem sa musím nejako vyteperiť. Potom by ma to už pustilo doľava, čo je našim cieľom. K ťažkému kroku som sa nevedel odhodlať. K psychike mi nepridával ani fakt, že nity sú zlé. "Pokúsim sa tu osadiť nit", volám dole na Ivana. Ale kam zavesiť háčik? Jedinou možnosťou bolo malé oblé zrnko. Položil som na neho Black Diamonda a pomaly odsadol. Zaškrípalo to a už som sedel. To je neuveriteľné, za čo sa dá odsadnúť. Teraz sa len čo najmenej hmýriť. Vytiahol som si vŕtačku a spravil dieru. Trvalo to len dve minúty, ale užil som si svoje. Radšej som ani poriadne nedýchal a vŕtačku hneď spustil dole. Vložil som nit do diery a jemne tĺkol do kolíčka. Zdá sa, že chytil. Rýchlo sa do nitu cvaknúť a odľahčiť háčik. Tak, to by sme mali.

„Teraz už ten krok určite spravím“, vravím si a ozaj hneď na prvý pokus som to aj preliezol. Ani to nebolo také ťažké. Psychika robí svoje. Ďalšie 4 m som odliezol mierne doľava. Ďalší nit. Nado mnou bola kolmá stena. Ťažká skladačka a už som visel v háčikoch založených za šupinku. Po osadení nitu som rozmýšľal o ďalšom postupe. Doprava bola špára, tam je aspoň aká-taká možnosť založiť friend. O 5 m vyššie je v nej dobré hniezdo. Založil som istítko a navŕtal dieru. Do kelu, nit nesadol, celý sa kýve, ale dá sa v ňom aspoň sedieť. Pozrel som doľava a z vtáčej perspektívy som videl, že som sa sekol. Na druhej strane bolo vidieť poličky, po ktorých by sa dalo preliezť. Napriek tomu som sa ešte 15 minút márne pokúšal preraziť špárou. Okolo samé obliny a v trhline 20 cm tráva a kaktusy. Tadiaľto neprerazím a keby sa mi to aj podarilo, bol by to riadny humus. Spustil som sa 5 m dole do predposledného nitu a za minútu som už visel v madle vľavo nad ním. Nitík sadol ako uliaty. O chvíľu som už bol na zlome steny v ďalšom. Komunikácia s tými dole bola ťažká. Fúkal veľmi silný vietor a bola riadna kosa. Mňa hrialo lezenie, ale tí dole museli mrznúť. Na vrchol to bolo ešte 10 m v položených platniach. „Vyhrali sme“, kričím dole. Odpoveďou mi bolo len silné gestikulovanie, aby som si pohol. Po 2 m som zbadal poľský zlaňák. Natraverzoval som doľava a konečne cvakol poriadny nit. O minútu som sa už vyhrieval na slnkom vyhriatom vrchole. Vytiahol som fix a vychutnával radostné pocity. Hrdlačina sa skončila. Nové horolezecké dobrodružstvo, aké som ešte nezažil. Spravili sme prvovýstup v 600 m vysokej stene. A nie hocijaký, krásny v super skale. Vychutnali sme si pocit visieť v háčikoch a mať nervy napnuté do prasknutia. Najprv sme na skúšku spravili kratší prvovýstup Black Magic Woman na Lemur Wall, to je ale 250 m krtinec, ale tento je skutočný bigwall.

Moje snenie prerušil Ivan Kely, ktorý práve dožumaroval. Jeho poznámka: „Celkom pekné.“ Za 5 minút sme sa už tešili na vrchole v trojici. Ale ešte nie je všetkým radostiam koniec. Musíme spraviť posledný štand, cestou dole pridať pár nitov, cestu RP preliezť a nakoniec ju pekne pomenovať.

Aby som nezabudol. Na vrchol som doliezol presne o 14:45. Pri zlanovaní sme vyviedli klasickú kravinu. Založili sme do zlaňáku opačne lano a nemohli ho stiahnuť. Bola to dĺžka Ivana Kelyho a tak sa ju podujal opäť vyliezť. Pomáhal si ako sa dalo a za 10 minút nás vyslobodil. Zlanili sme až k Shit Pitch, ako Dosky nazval dĺžku so štandom, kde to Ivan nakládal. Zostupoval som posledný a chalani mi veľkodušne vyhradili miesto v strede drevenej poličky vedľa hovienka. Čo hovienka, obrovská hora to bola. To asi pohlo aj mojimi vnútornosťami. Akonáhle sme došli k fixom, ospravedlnil som sa a zmizol dole rýchlosťou blesku. Stihol som to za 30 minút, osma rozžeravená do nepríčetnosti, ledva som stiahol nohavice. Nervozita začala zo mňa tiecť plným prúdom. Ivankovia ešte hore pracovali a ja som sa venoval vyprázdňovaniu čriev. O 18:30 boli dole aj oni. Nastali veľké hody. Dotlačili sme 2 balíky keksíkov a dopili poslednú vodu. A už len radostná cesta do kempu. Pre mňa to bola fakt sranda. Kopíroval som totiž terén a vymetal všetky okolité kríky a pospevoval si: „Až příde cholera k nám, tak se poser..!“ Bol som zachvátený 6x a po každom pokuse som sa sústreďoval, či už vyrazím ďalej, alebo ešte počkám. Občas som si aj poležal. O 20:00 som dorazil na cestu, kde ma už čakal Jack. Naskočil som do auta a ako pán sa pekne odviezol. Chalani mali už po večeri a viedli reči ako cestu nazvať. Veľa som toho nezjedol a radšej rýchlo zaliezol do spacáku, lebo so mnou klepala kosa a cítil sa ako čerstvo vygrcaný slíž. Dobrú chuť. Na tento deň nikdy nezabudem, teda hlavne na tie pekné veci.