O ženách

Horolezecké expedície to nie je len cestovanie a lezenie s ním spojené, je to aj spoznávanie krajiny a samotných ľudí. Madagaskar ma priťahoval nielen svojou exotickou prírodou, ale aj túžbou zoznámiť sa s miestnymi domorodcami a zistiť ako títo chudobní ľudkovia žijú, aké je postavenie mužov, žien a detí v tejto krajine. Už hneď po pristáti sme si nemohli nevšimnúť ich priateľské rysy. Samozrejme, že najviacej sme boli uchvátení krásou dievčat. Ale prvý skutočný kontakt s madagaskarskou ženou nastal pri stretnutí s manželkou nášho sprievodcu Calvina so Chantal. Očakávali sme, že muž bude v tejto rodine dominantným, pretože Calvin patrí medzi významých politických činiteľov Madagaskaru. Bol to skôr rovnocenný vzťah, kde Chantal mala v niektorých veciach rozhodujúce slovo. Pre túto pohľadnú pani cez štyridsiatku, mamu 6 detí, z ktorých najmladšie malo 2 roky, bola rodina všetkým. Calvin vystupoval ako rečník, ale keď prišlo na lámanie chleba bolo vidieť, že Chantal nehrá druhé husle. Proste Black Magic Woman. Calvin pobehoval po Madagaskare, zarábal peniaze a Chantal sa starala o rodinu a riadila celú domácnosť. Náš sprievodca, ktorý býva doma len niekoľko týždňov do roka, bol v týchto veciach iba štatistom. Podobné skúsenosti sme mali aj z vidieka.

Viacdetné rodiny sú pravidlom a tak úloha matky je veľmi dôležitá. Deľba práce medzi mužom a ženou je úplne jasná. Za 5 týždňov, čo sme strávili pod stenami Tsaranoro, sme to často videli. Na Madagaskare sa striedajú obdobia sucha a dažďov. V období dažďov sa musia riadne obracať a napestovať toľko ryže, čo je hlavná plodina, aby prežili sucho. Zozbierajú 2 - 3 úrody. V čase sucha väčšinou zaháľajú a v semptebri a októbri, kedy sme tam boli my, sme zažili s domorodcami kopec krásnych chvíľ. Pre náš základný tábor sme si prenajali od dedinky Antanambao Kely mangový lesík. Hneď prvý deň sa v ňom sústredila celá táto dedinka s okolo 70 obyvateľmi. Sadli si na zem a celé dni sledovali, čo my ľudia s bielou kožou robíme. Najprv nám to bolo nepríjemné, ale za chvíľu sme si na to zvykli. A keď v hľadisku, ako sme toto miesto nazvali, bolo len zopár domorodcov, chýbalo nám to. Muži mali cez deň o zábavu postarané, niektorí pásli dobytok zebu a zvyšok staval školu. Jedinečná vec. Mladý učiteľ z Francúzska sa rozhodol, že za vlastné peniaze postaví v tomto regióne vôbec prvú školu. Ženy sa starali o domácnosť, nosili pitnú vodu z neďalekej studne, pripravovali ryžu, varili stravu, prali bielizeň, majstrovali všelijaké výrobky, ktoré chodili predávať na každosobotný trh v správnej dedinke Vohitsoaka. Aj v štýle nosenia vecí bolo vidieť rozdiel medzi mužom a ženou. Chlapi nosili všetko v rukách, alebo prevesené cez plece. Ženy mali hlavný náklad na hlave, na chrbte jedno malé dieťa, v jednej ruke druhé dieťa a druhou rukou vyberali tovar. Neuveriteľné aké boli šikovné. S

20-kilogramovým kýblom vody na hlave manévrovali s úplnou ľahkosťou. Počas celého pobytu sme nevideli ani raz, že by im niečo spadlo. Pätnásťročné mamičky boli skôr pravidlom ako výnimkou a tak niet čudo, že väčšinu obyvateľstva tvorili deti, a že počet obyvateľov sa prudko zvyšuje. Dievčatá boli veľmi pekné a nie jedna by sa mohla uchádzať o titul Miss v súťaži krásy. Ich pohyby boli pôvabné, vidieť, že celý život prežijú v prírode. Ako mamy boli veľmi pozorné k svojim deťom. Bolo v nich niečo krásne a zároveň aj tajomné. Black Magic Woman.

O deťoch

Deti sú všade veľmi pekné a milé, ale vlastnosti tých madagaskarských, to je niečo na čo sme neboli zvyknutí. Vôbec sa nás nebáli, boli zvedavé a zaujímalo ich takmer všetko. Ochotne nám pomáhali s nosením vody alebo s prípravou jedla. A naopak, snažili sme sa pomáhať aj my im. Varili sme o jedlo naviac a rozdávali deťom. Zavolali sme jedno dievčatko a dali jej misku plnú zeleninu a ryže. Do jedla sa hneď nepustilo, bežalo ako o život do dediny, zavolalo ostatné deti a potom si jedlo delili zrnko po zrnku, aby malo každé rovnako. Napriek tomu, že nechodia do školy, čo sa skoro, dúfam zmení, boli veľmi zručné. Snažili sme sa ich aj niečo naučiť. Jedno dievčatko malo také šikovné rúčky, že napriek tomu, že držalo ceruzku po prvýkrát v živote v ruke, nakreslilo kruh krajší ako ja. Na koniec nášho pobytu, keď sme rozdávali veci, čo sme im chceli nechať, spravodlivo sa o všetko podelili. A keď sme sa lúčili a odchádzali domov, kričali za nami vazaha tsara, čiže dobrí bohatí. Celá dedina bola nastúpená, mávala nám, detičky plakali. Tieto chvíle zapôsobili na mňa najsilnejšie, považujem ich za tie najkrajšie.