4. Konečne Madagaskar

Pondelok 11. 9. - O tretej ráno som bol hore, čulý ako rybička. Dosky takisto nemohol spať. Už aby sme sedeli v lietadle. Ešte sme si ľahli a čakali na oslobodzujúci zvuk budíka. O štvrtej presne podľa dohovoru došli tátoše. Moja spoľahlivá mama a Kamila s otcom. Nahádzali sme batožinu, upchali všetky voľné plochy. O 4:30 sme naložili Simka pri Technopole a o 10 minút neskoršie Šaňa pred Jarovcami. Stál tam v bielom klobúku s malou taškou. Rado poznamenal, že vyzerá ako kokaínový díler. Sme teda všetci, sranda sa môže začať. Hranice no problem a pred šiestou sme boli na letisku vo - Schwechate. Dosky dostal za úlohu vybrať miesto odbavenia. Mal v tom už prax z nášho výletu do Grónska. Opäť vybral mladú babenku, ktorá nás rýchlo odbavila a naše svinky zmizli za prepážkou. Moja vždy výborná peristaltika ma nesklamala ani teraz. Výdatne podporovaná včerajšou fazuľou na mňa dvakrát zaútočila, až som sa začal obávať, že nestihnem odlet. Do bezcolnej zóny sme sa prebojovali bez problémov. Človek má vždy obavy, že ho tam nepustia, kvôli nadmernej hmotnosti, ale po vysvetlení, že sme bergsteigeri, mávli ochotne rukou a viacej sa o nás nestarali. Odlet bol podľa plánu 7:20, ľahké raňajčičičôčky a pristanie v Paríži. Tu nám teoreticky mohli hroziť problémy s odletom, pretože celý minulý týždeň ľudia vo Francúzsku štrajkovali proti vysokým cenám pohonných hmôt a samozrejme to neobišlo ani letiská. Našťastie protesty v nedeľu poľavili, ale problémy udreli nečakane tam, kde sme ich nepredpokladali. Pracovníčke Air France sa nepozdávali naše svinky. Simkovi, Radovi a Šaňovi ich dala prevážiť a veľmi sa čudovala nad ich 30 kilami. Rasťo sa do limitu ako-tak dostal, ale tým dvom hrozila veľká pokuta. To by určite zlikvidovalo

naše finančné aj tak chabé rezervy. Pokuta z toho nakoniec nebola, len im batohy zobrali a dali do podpalubia. V lietadle sme sedeli rozhádzaní, len Ivankovia boli vedľa seba, Šaňa odvelili úplne na druhý koniec. Každý sme takto zostali uzavretí osamote len so svojimi cestovnými myšlienkami. Pred nami bol nezáživný 12-hodinový let do hlavného mesta Madagaskaru Antananarivo. Dva chody jedla, zopár pív a filmov nám tu cestu až tak veľmi nespríjemnilo. K večeru sme preleteli nad rovníkom. Na južnej pologuli som ešte nebol. Škoda len, že sme nad Kilimanjarom leteli už v noci a nemohli sa aspoň pokochať jeho výškou. Podľa plánu sme dosadli o 22:30 v Tana. Tak domorodci skracujú názov hlavného mesta. Dúfali sme, že nás bude Calvin čakať s príjemnými správami. Vybavenie formalít, 31 USD za víza a už sme boli pred letiskovou halou. Moje meno na plagáte sme našli a za ním sa krčil príjemne vyzerajúci černoch Calvin. Zvítali sme sa, predstavili navzájom. Naša družina bude mať troch nových členov. Rád by som ich predstavil aj vám. Calvin je náš sprievodca, Doul bude kuchárom a Jean-Jacques zase vodičom. Začali nahadzovať batožinu do dvoch áut. Calvin vyriešil ich požičanie úplne geniálne. Zohnal menšiu štvorkolku za pôvodne dohodnutú cenu a poskytol nám bezplatne svoju mašinu Seat Inca. Okolo polnoci sme sa dovalili do jeho domčeka, kde sme mali pripravenú izbičku. Takéto privítanie a zároveň vyriešenie vážneho problému s autom sme nečakali ani v najlepšom sne. Veľká vďaka. Myslím, že toto navodilo medzi nami pocit dôvery a bolo zárukou bezproblémového začiatku našej expedície.