41. Opäť v stene

Štvrtok 12. 10. - Vstali sme už klasicky o 4:00. Pod stenu sa mi po včerajšku šliapalo veľmi zle. To bude dneska utrpenie. Šaňo s Radom naliezli o 6:20 do našej cesty a my s Ivanom ako žurnalisti do susednej poľskej. Fixy začínali asi 100 metrov nad zemou a k nim sme jednoducho museli nejako doliezť. Dnes som nebol pripravený na psychické lezenie. Hlava po včerajšku ako vygumovaná a odliezť od nitu v položenom 7 metrov bolo pre mňa takmer neprekonateľnou prekážkou. Prvá dĺžka za 5+ francúzskej klasifikácie ešte ušla, ale tá druhá za 6b bola hotová smrť. Robiť ťažké neisté rajbasové kroky 6 metrov nad istením som si po včerajšku nezaslúžil. Dolez na štand brutálny, len padnúť a padnúť. Myslel som si, že dnes budem iba šplhať a fotiť, toto som jednoducho nečakal. Fyzicky by som aj vládal, ale hlava nechcela. Darmo, Všetko je to v hlave, názov našej cesty by sa asi hodil aj na túto poľskú beštiu, hoci v ťažkých dĺžkach báchali Poliaci nity každé dva metre. Zachránilo ma len to, že som si podvedome začal spievať Dralako a zrazu sa mi aj lepšie liezlo. Keď som sa dostal na doskok k našemu fixu, jednoducho som po ňom skočil a bol záchranený, lezenie pre mňa skončilo. Teraz už len šplhať a fotiť.

Chalani plynulo postupovali a Rado sa už chystal do piatej dĺžky, ktorú zvládal bez zaváhania. Ivan bol už pripravený na Šaňa nad kútom a ja pod ním. Buzinkay nie je žiadne béčko a 6c+ to je pre neho malina. Zato v tej siedmej na trenie sa zapotil. Keby nemal na hlave prilbu, určite by sa mu od námahy plešina riadne leskla. Ďalšia dĺžka potrápila zase Rada a na štand doliezol dosť na doraz s poznámkou: "Ivan Kely sa tu musel riadne vyblázniť, cítim sa ako po 7b-čku na skalkách." To aj rozhodlo o klasifikácii našej cesty 7b, čo je 8+/9-. V tej deviatej si zase zgustol Šaňo. Bol som tesne na ním visiac vo fixe a videl jeho vytreštené oči, mlel na doraz. V tomto úseku je dôležitá výška a tej Šaňovi Pán Boh menej nadelil. V prvom nite si odsadol a dlho nevedel vymyslieť kroky. Nakoniec našiel tú správnu postupnosť, ale aj obliezanie ďalších dvoch nitov je pre tých vyšších. Pre Šaňa dočahováky ako blázon a boj o život. Na prvý chyt skočil, priložil druhú ruku, celý sa triasol od vypätia. Tak som ho vyhecoval, že skočil do ďalšieho, už väčšieho, na ktorom sa zázrakom a silou vôle udržal. Celá stena vibrovala od toho ako sa chvel, ale Buzinkay to je riadny bojovník, rýchlo sa spamätal a už v ľahšom teréne mohol pokračovať. Brávo, vďaka za zážitok, takto vyzerá skutočné lezenie. Rado na štande 7 metrov priamo pod ním, sledoval všetko so stoickým kľudom. Alexander by ho pri páde určite trafil. Film došiel a nezostávalo mi nič iného ako sa pobrať dole. Zaželal som im good luck a začal zlanovať. S Ivom sme zrušili fixy, spravili dolné štandy a z našeho druhého zlanili doľava do poľskej cesty. Ale to by sme neboli my, keby sa nám neseklo lano. Tentokrát o strom. Liezť sa nám nechcelo ani bohovi, to bolo naše pevné rozhodnutie. Nakoniec nám pomohli žumare. Nastúpali sme do nich a postupne konár na strome ohýbali. Držal ako sviňa, ale nakoniec povolil. Našťastie, asi by sme tam zostali trčať až kým by Rado so Šaňom nezlanili k nám. A to by trvalo ešte niekoľko hodín. Posledný zlaňák a s tým aj posledný kontakt so skalou. Veloma Tsaranoro! Už len zniesť všetko dole. Boli toho dve plné svine. Dali sme ich na seba a jáá dole. Bol som taký smädný, že keby som si sadol, už by som asi nevstal. Vodu sme nechali tým hore, budú ju určite viacej potrebovať. Tak sme to dali do tábora s Ivanom RP bez sedenia a oddychovania za necelú hodinku. Do kempu sme dorazili okolo piatej poobede. Dosky, ktorý zostal v tábore, nám hlásil, že chalani už doliezli a začínajú zlanovať. OK, za chvíľu budeme opäť všetci spolu.

Zrazu sa v našom tábore zhromaždila celá dedina Antanambao Kely, čo je okolo 70 ľudí. Prišiel dokonca aj staršina. Ozvala sa streľba. Scénka ako z divokého západu. Calvin nám rýchlo vysvetľoval, že banditi prišli do susednej dediny a hľadali vlastníka stáda zebu. Strieľali ako o život, aby zastrašili domorodcov. Majiteľa nenašli, vypálili mu dom a zobrali celé stádo. Ten oheň sme s Ivanom pri zostupe videli, počuli sme aj výstrely. Mysleli sme si, že je to ohňostroj na oslavu neviem čoho. Ani vo sne nás nenapadlo, že v tej krajine s takými mierumilovnými a priateľskými ľuďmi by to mohol byť prepad.

Teraz hnali stádo na náš lesík a hrozivo mierili puškami na domorodcov. Na svoj útek si zrovna vybrali cestu vedľa nášho tábora. Domorodci nás vystrkovali dopredu a Calvin nám rýchlo vysvetľoval, že bielych sa boja a určite sa nám vyhnú. Nebolo nám všetko jedno, nám by mali, čo ukradnúť tiež. Banditos nás zaregistrovali a táboru sa vyhli veľkým oblúkom. Fakt sa boja bielych - Vazaha a vlastne preto aj celá dedina prišla do našeho tábora, aby sme ich chránili. Pekne ďakujem za dôveru. Calvin len ľutoval, že nemá gun, ihneď by ich prenasledoval. Tu sa spravodlivosti nedovoláš, nefunguje polícia, armáda, vlastne tu nie je žiadny úrad. Našťastie to boli fakt špecialisti na zebu. Zaprášilo sa za nimi a rýchlo zmizli.

Neskoršie sa za banditmi vybral húf zúfalcov s motykami. Nešťastníci. Ako z filmu 7 statočných. Calvin nám povedal, že sa to tu nestáva často, raz za niekoľko rokov, ale stáva. A potom sú domorodci ešte chudobnejší ako boli. Bez zebu nemôžu orať, nemajú mlieko, stratia možnosť transportovať väčšie a ťažšie veci. To je boj o život.

Zotmelo sa a po celej dráme zostali len horiace kulisy zničeného domu. Ale to sa už vrátili aj Šaňo s Radom. Aj oni zachytili oheň a streľbu. Poďme však k príjemnejším veciam. Cestu si veľmi pochvaľovali. Vraj je to paráda. Štandy dokončili, Všetko je to v hlave je pripravená pre ostatných uchádzačov.

Rád by som spomenul niečo k nitom, ktoré sme v ceste použili. Je to celkom pekná zbierka, 6 druhov. Skrutkovacie nity so stavbárskymi telami dlhé a krátke s priemerom 10 mm s ručne robenými očkami ako aj s originálmi od firmy FIXE, kompletné nity FIXE aj s telom, roztĺkacie nity s priemerom 10 mm (mäkký kolíček), ručne sekané PETZL 8 mm a ako perličku lepené borháky 10 mm, ktoré sme nelepili, ale zalomili a zatemovali. To je paráda. Tí, čo to budú po nás liezť si svoje pomyslia, OSTBLOCK. Ale boli sme radi, že nám to vyšlo len tak-tak.

Šaňo s Radom sa najedli a vyrazili sme do CAMP CATTA sa rozlúčiť a nakresliť schémy. Konečne sme sa definitívne dohodli, že naša nová cesta sa bude volať Všetko je to v hlave, Everything is in your mind. Rado to pekne nakreslil, doplnili sme všetky potrebné údaje, dohodli na klasifikácii 7b, čo je 8+/9-. Na účet podniku sme vypili 2 litre vína, pozornosť Christiana. Za jeho pomoc sme mu nechali 80 metrov statického lana. Bez jeho vrtákov, by sme druhú cestu asi nedokončili. Veľká vďaka. Dobrí ľudia sú všade. O 21.00 sme sa vrátili domov. Asi to už môžeme tak nazývať. Za 4 týždne sme si už zvykli. Zajtra ideme na výlet do Tuleáru, ale len traja. Šano s Radom zostávajú. Nechce sa im trepať 500 km prašnými cestami.

A ešte jedna poznámka. Vôbec nie je pre mňa dôležité, kto cestu prvý preliezol, ale to, že sme cestu urobili ako tím a to skutočne výborný. Všetko klapalo perfektne, hlavne po ľudskej stránke. Darmo, s dobrými priateľmi sa funguje bez problémov.