Zbadali sme jedinečné stromy. To sú baobaby.
|
Piatok 13. 10. - Ráno sme konečne spali až do siedmej. Čaj, káva, dojedanie zvyšnej stravy zo včerajška. Šaňo s Radom sa definitívne rozhodli zostať doma. Pôjdeme v trojici doplnení Jackom a Calvinom. Doul zostane pod Tsaranoro a bude strážiť tábor.
Okolo 8:30 sme začali debordelizovať materiál. Nahádzali sme všetok na jednu, obrovskú kopu, pekne sme to zamiešali a rozdávali ako karty, tomu to a hentomu zas ono. Nikto nebol ukrátený. Dokonca sme našli aj nejaké Simkove veci. Pobalili sme sa celkom rýchlo, povedali ahoj a o 10:00 vyrazili na výlet. Rozlúčili sme sa, ale nebolo to posledné čau, ešte sa sem vrátime pre Dulu, Šaňa a Rada. Najprv sme hodinu nadskakovali na nám už tak dobre známej ceste do Antanambao. Stretli sme aj smutných domorodcov, ktorí neúspešne naháňali zlodejov zebu. O 11:15 sme búchali na misiu, kde mal Calvin zaparkované auto. Zložili sme tam už nepotrebný horolezecký materiál a konečne vyrazili smer východ.
Z Ambalavao do Tuleár je presne 444 km a odtiaľ 25 km na sever do rezervácie Ifaty po poľnej ceste, kde má Calvin kamaráta s chalúpkou pri Mozambickom kanáli. Tam budeme mať totálny relax, ešte takú maličkosť, vydržať cestu. Určite by mala byť lepšia ako do Mananjary. Smerom do Tuleáru nás čaká len 40 km po poľnej ceste. O 13:00 sme dorazili do Ihosy, jediného väčšieho mesta na 400 km, kde sme si chceli vymeniť bubáky. Ale banky otvárali až o 14:30. Spočítali sme všetky naše aktíva, Calvin nám hneď ponúkol všetky svoje peniaze. Už z toho bolo vidieť, že sme fungovali ozaj ako kamaráti. Zistili sme, že máme dostatok na kúpenie benzínu, aby sme sa prepravili do Tuleáru. Rozhodli sme sa nestrácať čas, peniaze môžeme vymeniť až pri mori. 14 kilometrov za Ihosy je dedina Ankily, kde začína povestná cesta do Fort-Dauphin. O nej práve písali v článku Najhoršie cesty na svete… A skutočne hneď 5 metrov za križovatkou začínala poľná cesta, ktorá má dĺžku 264 km, čo je pri jej kvalite jazda na niekoľko dní. Bŕŕ. Pred národným parkom Isalo sme aj my narazili na nespevnenú cestu, ale nič hrozného. Jack 40 kilometrov prefrčal za necelú hodinu a na niektorých miestach si to valil 70 km/h. Prechádzali sme neuveriteľnou púšťou a bol tu príšerný hic. A čo tu je ešte v lete. Takto som si predstavoval Afriku. Rovná planina, kde tu nejaký trs trávy a žeravé slnko. Zdá sa až neuveriteľné, že tu bol nedávno dažďový prales. Domáci všetko vyklčovali a spálili. Dažde zobrali úrodnú pôdu a navždy zničili krajinu. Stredisko národného parku je dedina Ranohira. Tak sa volá aj riečka, ktorá preteká jedným z kaňonov a všetky lemury chodia k nej piť. V Isalo sa zastavíme cestou naspäť. Teraz sme len prefičali okolo. Hneď za parkom je mestečko, akokeby vystrihnuté z divokého západu. Volá sa Ilakaka. Je to zlatokopecké údolie. Miesto zlata tu však dolujú zafíry. Všade samé saloony. Je to vlastne jedna dlhá ulica a okolo roztrúsené drevené domčeky. Kriminalita je tu veľká a neradno tu zastaviť. Jack sa pri každom spomalení nešťastne pozeral. Zdá sa, že toto mestečko má ozaj zlú povesť. Všetko na okolí je rozkopané a Calvin, vraví, že sú tu veľké zásoby týchto drahých kameňov. Hneď za mestečkom má svoj ranch prezidentov syn s výsadným právom na ťažbu. Majú to teda dobre premyslené.
Aby som nezabudol, 60 km od Antanambao smerom na Isalo sa nachádza krásna stena pri dedine Mahasoa, na ktorú vraj vyliezli Arnold s Albertom Lemurenschreck. Už som z toho jeleň, kde táto línia vedie. Cestou naspäť sa tam určite pôjdem pozrieť.
Okolo 17:30 sme dorazili k dedine Sakahara. Tesne pred ňou prišiel dlho očakávaný okamih. Zbadali sme jedinečné stromy. To sú baobaby. Krásne, vysoké s hrubými kmeňmi. Patria k neodmysliteľnému koloritu Madagaskaru. Pár fotočiek a pokračovali sme v ceste. Ľahol som si v aute dozadu a zobudil sa až o ôsmej večer v Tuleári pred domom, ktorý patrí Calvinovej rodine. Zoznámili sme sa s jeho mamou a dvoma sestrami. Vybrakovali sme im chladničku a vyrazili sa niekam najesť. Najlacnejšie je v pouličnej reštaurácii. Za 1500 frankov, čo je asi 10 korún dostaneš plnú misu ryže a k tomu chutné fazuľky. To si nechám líbit. Nevyhnutné nákupy a už sme opäť cestovali, tentokrát na sever k parku Ifaty, kde má Calvin kamaráta Claudeho s chatkou. Došli sme tam po pieskovej rely o desiatej večer. Claude nebol doma a tak sme si ľahli na verandu a jemný šplachot mora nás po namáhavej ceste hneď uspal.