46. Čakanie na odchod

Chalani odišli na výlet k Mozambickému zálivu do Tuluáru, ja som sa rozhodol už skôr, že sa ho nezúčastním. Šaňo sa pridal ku mne na poslednú chvílu. U mňa rozhodla okrem mojej finančnej krízy aj nechuť straviť 2-3 dni cestovania v päťmiestnom aute v spoločnosti siedmich a plán stihnúť ešte niečo v údolí Tsaranoro. Aj sme mali v pláne ešte dať pokus niečo vyliezť v stenách Tsaranoro, no na to treba mať chuť a odhodlanie, ktoré z nás už akosi vyfučalo. Takže náš pobyt v dvojici s kuchárom Doulom sa skladal z nič nerobenia, ktoré bolo prerušené trekom, bouldrovaním, kúpaním a občasným jedením. Posledne spomenutá aktivita nám robila najväčšie problémy, nakoľko ryže, sóje a cestovín sme mali už plné zuby. Hlad a Doul zariadili, že sme to dokázali dostať každý deň dvakrát do seba.

Jeden deň sme venovali treku na Langeru, skalnatý kopec s prekrásnym výhľadom. Na trek sme vyrazili zavčas ráno, nakoľko teploty cez deň sa stávali viac ako vysokými. Na vrchole sme boli okolo 10:00, chvíľu pobudli, spravili pák fotiek a za hnusnej horúčavy sme zostúpili do base campu. Teploty v októbri sa stávajú neznesitelnými, riadne cítiť príchod južného leta. Na spiatočnej ceste sme si pozreli a odskúšali nejaké bouldre. Plán vyliezť ešte cestu na Tsaranoro sme už pochovali, stačilo nám spraviť pár temp v niektorom z liepakov a zničené prsty sa ozvali hlasným nie.

Ďalší deň sme časť venovali bouldrovaniu. Pod stenou Tsaranoro je trávnatý svah s nekonečným množstvom balvanov bizarných tvarov. Veľkú časť z nich využívajú miestni ako pohrebiská. Svojich mŕtvych ukladajú na vrcholy balvanov, kde ich obložia skalami. Čím významnejšia osoba, tým je skalná hrobka honosnejšia. Tieto balvany sú pre nich posvätné, takže to isté platilo aj pre nás. Ktovie, ako by sa tvárili, keby sme na ne liezli. Nikto nemal odvahu to skúšať. Našťastie sa našlo aj pár balvanov, ktoré ešte neboli posvätné. K najkrajším patrili Žraločí zub a Banán, bouldre ohodnotené 6b a 7a. 7a predstavovali lezenie po previslej hrane, kde ruky držali kryštály na hrane a nohy sa stavali opäť na kryštály na hrane a takto bolo treba liezť štyri metre.

Záverečné dni sme si spríjemňovali kúpaním sa v miestnom potoku. Zo začiatku pobytu nás ani nenapadlo vliezť do tejto pomaly tečúcej vody. Až v posledné dni sme nabrali odvahu a prežili to. Objavili sme kaskádu, ktorá musí v období dažďa riadne hučať. Teraz to bol však skalný prah, cez ktorý netiekla žiadna voda a pod ním bolo príjemné teplé jazierko s hĺbkou vyše hlavy. No proste na záver úplna pohodička, sem tam si zabouldrovať, zaplávať, zatrekovať a čakať na odchod pod južným slnkom.

Rado Staruch