47. Cesta do Tany

Utorok 16. 10. - Ráno sme mali budíček o 6:00. Odchod bol o ôsmej, pretože o 9:30 sme boli dohodnutí v kresťanskej misii, že sa zastavíme po Calvinove auto. Navarili sme čaj, pobalili veci a začali ich nakladať na auto. Pri zlúčke nás prišla vyprevadiť celá dedina. Rozdali sme im všetky veci, ktoré sme už nepotrebovali: tričká, ponožky, hrnčeky, príbory… Deti plakali, dospelí za nami kričali Vazaha tsara - dobrí páni. Bolo to veľmi dojemné. Posledný pohľad na masív Tsaranoro. Aj my sme mohli položiť prsty na jeho skalu a dokonca osadiť 150 nitov a spraviť dve nové cesty. Veloma Tsaranoro, hádam sa sem ešte vrátime.

Po hodine nadskakovania sme došli do Antanambao a zastavili pred misiou Mamovoka. Vládne tu už 28 rokov misionárka z Malty Gauci Maria. Veľmi príjemná pani. Také raňajky sme už dlho nemali. Čajiček, kávička, mliečko, a k tomu bagetky, aká to lahôdka. Ani sa nám odísť nechcelo. O platení nechcela ani počuť. A potom to vypuklo, cesta do Tany cez Ambalavao a Fianarantsoa. Tu sme sa zastavili asi okolo obeda, zamenili ďalších 50 dolárov a kúpili pohonné hmoty. Cestoval som opäť s Calvinom a mlčky hľadel z okna. Chytal sa ma nejaký smútok, ale všetko sa raz musí skončiť. Občas som z Calvina vytĺkol nejakú informáciu. Z Fianar do Tany je 402 kilometrov, čo je tak 10 hodín jazdy. Niekedy sme išli prví my a občas zase Jack so svojou posádkou. Na zadných dverách sa skvel obrovský a hrdý nápis Peťko Kotov v Afrike. To je práca vysokoškolsky vzdelaného Ivana Be. Každú chvíľu nás zastavovali uniformovaní panáci, ale Calvinov preukaz vládneho činiteľa nám vždy bez problémov otvoril dvere. Protekcia ako má byť. O šiestej večer sme boli v Antsirabe. Ešte 170 kilometrov do Tany. Jack mal problémy s kolesom. Vypadali mu, či vyhrkali všetky skrutky a teraz držalo len na dvoch. Na nich snáď dôjde. S Calvinom sme sa ešte zastavili načapovať 20 l miestnej minerálky. Vraj je výborná a má liečivé účinky na žalúdok, ale keď som videl z čoho vytekala a v akom prostredí, stratil som chuť. Calvin však nie a hneď exol vyše pol litra. Dočapovali sme benzín a pomalou a bezpečnou jazdou, tak 30 km za hodinu, sme si to valili do Tany. Calvin zavolal ešte domov, aby žena pripravila večeru. Možno, že mal na telefonát aj iné dôvody, večery su dlhé a on stále nie je doma…

O 22:30 sa naše utrpenie skončilo. Opäť sme v Tane. Zebu, zemiaky, šalát a vyhladované zvery aspoň čiatočne ukojili svoje chúťky. Zaľahli sme tesne pred polnocou s vidinou dlhého a hlbokého spánku. Ale nálet červených urobil svoje. Buď nám bolo v spacákoch teplo, alebo nás cicali krvilačné beštie. O jednej sme boli všetci hore a rozmýšľali, čo spravíme. Otvorili sme aj druhé okno. V izbe sa ochladilo a vetrík tie potvory aspoň trochu paralyzoval. Aj sme sa vyspali, ale to sú tie radosti cestovateľov.