6. Antananarivo

Utorok 12. 9. - Aby som nezabudol spomenúť svoje prvé dojmy z Afriky. Bol som príšerne zlikvidovaný, v Tane bolo celkom zima a čo je veľmi potešiteľné, stali sme sa milionármi. Tesne po prílete sme na letisku vymenili 400 amerických koláčov za 2680000 madagaskarských frankov, kurz bol 1 USD = 6700 MFR. S peniazmi je to tu veľmi zvláštne. V roku 1974 Madagaskar prešiel od pôvodných frankov na novú národnú menu. Jednotkou je 1 ariary, čo predstavuje 5 bývalých frankov. Všetky mince sú v ariary, ale v bankovkách je stále dominantný frank, aj keď je tam slovne vyznačené koľko je to v novej mene. Prechod im veľmi nevyšiel, pretože po 26 rokoch sú ceny všade vo frankoch.

Spomeniem ešte pár informácií z lietadla. Vo Finacial Times som našiel zaujímavý článok. Jeho názov bol The worst roads in the world – but Madagascar was worth it. Autor tam spomína cestu z Antananarivo do Fort Dauphin na juhu ostrova ako totálny horor. Som zvedavý, či je to fakt také hrozné. Madagaskarčania sa zdravia salam. To majú od moslimov, hoci islam je tu veľmi slabý.

Večer po príchode sme u Calvina otvorili už po polnoci fľašku slivovice a nejakú ďalšiu pálenku z ovocia. Nášmu sprievodcovi zažiarili očičká a za 15 minút bolo po slivke. Z Antananarivo sa stal Horný Výplach. Zo slušnosti sme sa spýtali, či si nedá aj jeho žena. Odpoveď znela, že Chantal nepije. Zaľahli sme, ale o 3 minúty bol Calvin naspäť a vrátil sa s dvoma decovými prázdnymi pohármi, žeby si aj jeho žena buchla? Hlúpa a priehľadná výhovorka. Určite ich do seba druzgol hneď za dverami. Aspoň sa medzi nami nestratí.

Vstali sme okolo 8:00 podľa madagaskarského času, kde je posun len plus jedna hodina. Trochu nás v noci trápili komáre, ale keďže sme boli riadne zdevastovaní, hrozbu nosičov malárie sme si vôbec nevšímali. Od rána som mal o zábavu postarané. Prvú vec, čo som vyskúšal bolo to, či sa vo výlevke voda točí naopak ako na severnej pologuli. A fakt sa točila. Pokus som zopakoval asi 5krát a veľmi som sa z toho tešil. Calvinova svokra ma pri tom pristihla a nechápala nad čím sa tak radujem. Musela si asi myslieť, že som sa zbláznil. Ako môže taká maličkosť potešiť. Spomenul som si na Otíka z filmu Vesnička má středisková, kde pri prehliadke nového bytu každú chvíľu splachoval záchod.

Chantal nám už pripravila raňajky. Žeby odmena za dobrú slivovičku? Na stole boli prestreté volské oká, bagety, masielko, káva a čaj. Podľa turistického sprievodcu vajíčka a maslo patrili medzi rizikové potraviny, ale čím skorej si privykneme, tým to pre nás bude lepšie. Privítanie to bolo vskutku kráľovské. To sme nečakali, alebo, žeby vítali potomkov Mórica Beňovského? Calvinov domček sa nachádza na brehu jazera Mandroseza, čo je rezervoár pitnej vody pre celé mesto. Sídlo to nebolo nič moc. Niekoľko miestností, okrem honosnej obývačky, všade špina. V doma tiekla iba studená voda, aj to nie pitná. Splachovací záchod nula bodov. Kde-tu sme natrafili na také maličké zvieratká, na švábov, ale ináč pohoda.

Po raňajkách nastal dôležitý okamih – čas nákupov. Napchali sme sa do auta a vyrazili do centra. V Antananarivo dopravné komunikácie sú na celkom slušnej úrovni. Najlepšie cesty by som porovnal s tými najhoršími v Bratislave. Ja gut. Najprv sme zamenili ešte zopár bubákov na benzín. Milión sem, milión tam. Calvin nás zaviedol do centra mesta na nezabudnuteľný trh. Zase sme sa prehrešili proti turistickým odporúčaniam. Toto miesto je pre turistov nebezpečné, ale čo sme mali robiť, keď Calvin tvrdil, že tu nakúpime najlepšie. Nákup mal niekoľko fáz. Bez sprievodcu by sme boli na trhu úplne stratení. Celú akciu bezchybne riadil a s veľkou kalkulačkou všetko kontroloval. Nemalo to žiadnu chybu. Orientačné ceny: 500 gramové špagety - 5000 frankov, škatuľka tavených syrov 7000, veľký sáčok kávy 6000, bageta 800…

Vždy, keď sme sa vrátili k autu s plnými krabicami, pribúdal dav zvedavcov a pouličných predavačov. Ich ceny za hrkálky a klobúky boli zo začiatku "ten dolak" (10 dolárov), postupne sa zmenšovali až na "sir, one dolak". Cestou naspäť si ich ešte riadne podáme. S Calvinom sme sa ešte zastavili v agentúre SGM poslať maily na Slovensko, že sme došli zdraví. Naša ďalšia cesta smerovala do obchodného domu Champion dokúpiť zvyšné potraviny. Dorazili nás cenou za čistú vodu. S touto tekutinou je na Madagaskare obrovský problém. Osem mesiacov sucha spraví svoje a tak je aj voda zodpovedajúco drahá. Fľaša stála 2600 frantíkov. A keď sme zistili, že pivo 0.65 l THB (three horses beer), ináč veľmi dobré, je za tú istú cenu, vyhodili sme z košíka 20 fľašiek vody a radšej pridali dve bedničky tohto zlatistého moku. Tvrdé syry 250 g stáli 6500 frankov, slušná cena, ale ovsáky boli príšerne drahé. Po nákupoch sme sa vrátili do Calvinovej rezidencie, kde nás už čakal kráľovský obed.

Celkovo pod steny pocestujeme deviati, my šiesti, Calvin, kuchár Doul (Dul - Calvinov bratranec) a šofér Jack - majiteľ terénneho voza ISUZU TROOPER. Dopredu sme zaplatili polovicu ceny za prenájom (37 dní x 75 dolárov = 2775) 1386 makových koláčov. Do riti, to sú ceny, ale aspoň nám túto veľkú sumičku už nikto nebude môcť ukradnúť. Dul a Jack sa išli rozlúčiť s rodinami a my sme zvyšný čas venovali hrátkam s Calvinovými deťmi Carol a Billym. Calvin ich má celkove šesť, najstarší je 21-ročný a chodí v Tane na univerzitu, najmladšia je dvojročná Carol. Bola neuveriteľne rozkošná. Čo nás hneď upútalo, deti sú v tejto krajine veľmi pekné.

O 16:00 sme konečne všetko nahádzali, vrátane nás, do áut a vyrazili smer Tsaranoro. Ja som cestoval s Calvinom a zvyšných sedem členov sa viezlo s Jackom. Ráz krajiny vytváral suchý buš. Holé kopce, občas nejaké stromy, väčšinou ihličnaté, lebo sme sa pohybovali stále vo výške okolo 1500 m nad morom. Často mi krajina s červenými vežičami a so zbrázdenými svahmi od erózie pripomínala národný park Bryce Canyon v Utahu v USA. Celú cestu lemovali pouliční predavači, ženy obvešané deťmi s obrovskými košmi na hlavách a nespočetné množstvo bosých trekkerov. Je až neuveriteľné ako tieto ženičky manévrujú s nákladom na hlavách. Všadeprítomné krásne baby nás nenechali kľudnými a každú chvíľu sme už používali domorodé pokriky zazavavy tsara - pekné dievča. Črty tváre mali mäkké a veľmi príjemné a naviac veľmi radi pózovali pred kamerou.

Ešte v Tane sme prefrčali okolo honosného prezidentského paláca na kraji mesta. Cestou som Calvina spovedal a vyzvedal všakovaké informácie od politiky až po prírodné krásy. Terajší prezident kašle na ľudí a hrabe iba pre seba. Železnice sú v dezolátnom stave. Nedostávajú žiadne bubáky a takmer všetky lokomotívy sú pokazené. Premáva už len torzo. Preto sme aj videli na železničných koľajách spať voľne pohodených domorodcov a Calvin ma ubezpečil, že pri frekvencii miestnych vlakov im prejdenie ozaj nehrozí. Najdôležitejším dopravným prostriedkom sa stalo auto. Ako verejná doprava v mestách tu funguje tzv. buxi, kolektívne taxi. Cena je 1000 frankov. A čo je super, funguje to tu ako v Taliansku. Žiadne blinkre a trúbi sa ako o život. Dino Kuráň by mal radosť. Práve on mi v krajine, podobajúcej sa čižme, neustále hovoril: "Vlado, trúb, veď sme v Taliansku."

A Calvin ozaj trúbil ako o život. V dedinách sa zvuk jeho trúbky ozýval každé 2 - 3 sekundy. Dopravu autom podporujú aj nízke ceny pohonných hmôt: normal - 3700 (asi 25 Sk), nafta - 2700 (19 Sk), drahý je len super 5600, čo je okolo 40 korún. Cestou do Antsirabe, našej prvej zastávky vzdialenej od Tany 170 km, Calvin blúznil, že raz keď bude bohatým, kúpi si NISSAN PATROL. Určite pri jeho šikovnosti si túto mašinku v budúcnosti kúpi. Cesta bola pomerne kvalitná a napredovali sme priemernou rýchlosťou 40 km za hodinu. Keby sme len vedeli, že toto sú tie najlepšie cesty na Madagaskare. Medzi mestami premávajú autobusy (zväčša sú to indické stroje TATA) napchaté ľuďmi. Väčšina cestujúcich však nie je vnútri, ale visí zvonka. To je asi typické pre takéto krajiny. Na vidieku sú domy postavené z pálených tehál a všetky sú krásne červené. Tehly robia priamo pri komunikáciách. Z hliny vymodelujú kvádre, postavia z nich pyramídu, napchajú a obložia ju slamou a jednoducho zapália. Takéto fakle patria ku koloritu ostrova. Do Antsirabe sme dorazili za tmy. Aj tu na nás čakalo prekvapenie. Okolo pobehovali chlapíci a ťahali za sebou rikše. Toto mesto je úplne iné ako Tana. Antsirabe je priemyselným centrom. Je tu veľa tovární. Vyrába sa tu pivo THB, cigarety… Bolo tu celkom zima, pretože sa mesto nachádza vo výške okolo 2000 metrov. Na noc sme sa usalašili v kresťanskej misii Centre Diantana. Slušné ubytovanie, postele, voda, sprchy, splachovacie WC. Za osobu sme platili 8000 frankov, čo je asi 56 korún. Simko zabúchal na gitare. Ako uspávanku sme použili 4 THB. O 21:30 sa už v našej miestnosti ozývalo spokojné odfukovanie.