7. Ďalej na juh

Ráno sme rochnili do ôsmej. Trochu nás vystrašil Calvin tým, že má pokazené auto. Ale pri takej herke je vôbec zázrak, že ide. Aj včera sme asi trikrát stáli a pozerali pod kapotu. Ulomilo sa mu tam niečo a motor postupne klesal. Treba to ísť zvariť. Čakanie sme vyplnili obhliadkou mesta. V Centre Diantana sme si kúpili telefónne karty a začali v blízkej búdke vytáčať čísla. Cena karty je 12700 frankov a vydrží tak 30 sekúnd hovoru do Európy. Išli sme do servisu, auto bude ready o 10:30. Popozerali sme rikše, ťahači by kľudne mohli ísť na olympijské hry. Bosí dupali po asfaltových a prašných cestách. Často to boli dosť starí bežci. Cena za odvezenie bola 1500 frankov, čo je asi 10 korún. Vrátili sme sa do misie, kde nás už čakal Dulá s opraveným autom. Nastupovací manéver sme už mali zvládnutí a za chviľu sme už frčali smer juh. Ráno sme nič nejedli a tak sme drkotali na lačný žalúdok, aspoň sme nemali čo vyvrátiť. Vzdialenosť medzi Antsirabe a provinčným mestom Fianarantsoa je 240 km, ktoré sme urazili za 5 hodín. Tesne pred ním sme zastavili v dedinke Ambohimaha, kde sme už od hladu nevideli. Natlačili sme každý dve bagety s maslom a aspoň trochu potlačili prázdno v brušnej krajine.

Vo Fian sme pokračovali v nákupoch. Dokúpili sme ryžu, zeleninu za úplne smiešne ceny: 1/2 kg sóje, fazule, arašídov za 1500 F, ryža kilo 2500, zemiaky 1 kg 750, ananás kus 2000… Domorodých chlapcov sme použili ako nosičov, aspoň si niečo zarobili. Dočapovali sme plné nádrže, kúpili petrolej do lampáša a palivo do MSR varičov.

Okolo 17:30 sme boli o ďalších 56 km južnejšie v Ambalavao. Posledné väčšie mesto pred naším cieľom Tsaranoro. Tesne pred mestom sme sa zastavili pri jednom sklípku. Tento región je známy svojim výborným vínkom a Calvin si chcel pre chuť kúpiť 3 litre ružového. Ochutnali sme a čertovsky nám zachutilo. Doskyho kamentár: "Calvin, nie tri litre, ale 30", čo samozrejme vzbudilo všeobecnú veselosť, lebo nášmu chvíľu trvalo, kým to pochopil. A tá cena 2000 šušňov (14 korún), lacnejšie ako voda.

Keby sme mali viacej bandasiek, asi by sme prepili aj nos medzi očami. Veď viete, Slováci. Calvinovi len tak žiarili očká. O 3 kilometre sme opäť stáli, tentokrát to bol koňak 10000 F za liter. V Ambalavao sme sa už správali ako praví alkoholici. Absťák sa už hlásil k slovu. Jedna bednička piva padla a tak sme ju pochopiteľne potrebovali doplniť. A to už bola tma a nemuseli sa hanbiť za svoj výzor.

Celou cestou ma Calvin učil malgaštinu. Výsledok jeho snaženia som spracoval do slovníka. Calvin - náš sprievodca - patrí medzi vysoko postavených politikov Madagaskaru. Okrem toho je učiteľ, sprievodca a ešte neviem čo. Riadne sa obracia. To, že je VIP sa nám cestou veľakrát vyplatilo. Často nás zastavovali policajti chtiví zarobiť si nejaké peniažky. Ich hladné pohľady okamžite krotil Calvinov preukaz. Panáci zasalutovali a bez prieťahov nás pustili ďalej. Ale všetko nám teda nebolo jedno. Panáci to boli často vytrénovaní a nebyť Calvina, asi by si na nás riadne zgustli.

Rozhodli sme sa, že prespíme na odbočke z hlavnej cesty pod Tsaranoro pri dedinke Antanambo. Na určené miesto sme dorazili okolo ôsmej hodiny večer. Bol spln a v diaľke sa ukazovalo niečo obrovské. To je vato be - veľká skala - Tsaranoro, kvôli ktorej sme sem prišli. Už aby bolo ráno a mohli si ho konečne poriadne poobzerať. Dali sme ešte nádejný pokus uvariť polievku, ale varič MSR totálne zlyhal. Asi prípravu jedla budeme musieť skutočne prenechať Dulovi.