Československá expedícia Karakoram 2005
26. 7 – 31. 8. 2005

Účastníci: Jej členmi boli zo Slovenska Gabo Čmárik, Andrej Kolárik, Igor Koller, Jozef Kopold, Vladimír Linek, Pavol Pekarčík Juraj Poděbraský, Erik Rabatin, a z Čiech Milan Benian, Martin Klonfar, Petr Piechowicz, Miroslav Turek. Vedúcim expedície bol Igor Koller.

Sponzori: HK Filozof, Buff, Kayland

Všeobecná informácia
Čo o nás píšu
Trek cez sedlo Gondogoro
Shiptonskí väzni
Sprievodca
Denmo
Galéria

Všeobecná informácia

V dňoch 26. 7 – 31. 8. 2005 pôsobila v oblasti Baltoro skupina horolezcov z Čiech a Slovenska. V roku 2004 boli tejto oblasti Čmárik, Kopold, Koller a Linek. Keďže nedokončili niektoré cesty a vyhliadli si nové projekty rozhodli sa v roku 2005 do oblasti Baltoro vrátiť. Dali dokopy silnú skupinu horolezcov, ktorá mala v pláne spraviť niekoľko prvovýstupov.

Najvážnejší cieľ mala dvojica Gabo Čmárik a Jozef Kopold. Za svoj cieľ si vybrali južnú stenu Great Trango. Mali v pláne vyliezť alpským štýlom prvovýstup vpravo od Americkej cesty Azeem Ridge. Do steny nastúpili 4. 8. 2005. Zobrazli si 2 malé batohy, jedlo na štyri dni, bez spacákov, karimatiek, fixných lán a vysielačiek. Chceli liezť spodnú časť steny súčastne, ale pre ťažkosť terénu sa takto postupovať nedalo a tak ich postup bol pomalší. Na druhý deň sa zhoršilo počasie, začalo pršať a snežiť. Na štvrtý deň sa dostali pod headwall. V noci sa ochladilo na -15 stupňov C, fúkal vietor a husto snežilo. Skala bola zaľadnená a ich postup sa veľmi spomalil. Piaty deň 100 metrov pod vrcholovým hrebeňom im došla strava. Na hrebeň doliezli na siedmy deň. Preliezli vyše tritisíc metrov lezenia v kolmých špárach, veľa kyvadlových traverzov, neodistiteľných mokrých platní a rozbitých komínov.
Pôvodne plánovali zostúpiť normálkou, ale kvôli množstvu snehu na hrebeni zvolili zostup zlanením západnou stenou. Zostupovali celé poobedie a následne celú noc. Jozef Kopold pri zostupe odtrhol v žľabe lavínu a spadol. Po 150 metrov sa jeho pád zastavil. Na ľadových platniach spadol aj Gabo Čmárik 30 metrov so šťastným koncom. Po šestnástich hodinách zostúpili do Trango BC o piatej ráno dňa 11. 8. 2005.

Great Trango (6250 m), ASSALAM ALAIKUM, J stena
Dodo Kopold (BEAL, PETZL, Yak&Yeti, YakSteam), Gabo Čmárik (KAYLAND, Buff),
prvovýstup alpským štýlom na prvý pokus, 8 A2 ABO, cca 90 dĺžok, 4. - 11. 8. 2005
V ceste nechali len 3 skoby a 2 nity na kyvadlá. Na zlanenie použili 8 nitov a väčšinu lezeckého materiálu.

Dvojica Andrej Kolárik a Erik Rabatin pôsobila na Hainabrakku. Do jeho V steny nastúpili 6. 8. 2005. Ich cieľom bolo spraviť prvovýstup odspodu celou stenou a centrálnym pilierom až na vrchol. Išlo o logickú a peknú líniu stredom steny. Prístup pod stenu viedol cez
dva snehové žľaby. Návrat bol možný vlastnou cestou alebo niekoľkými traverzmi a americkou líniou. Kvôli nepriaznivému počasiu lezci 3x zostúpili zo steny a po vyčasení sa vrátili. Prvú polovicu cesty liezli bigwallovým štýlom s fixami, druhú polovicu alpsky.
Cesta má 34 dĺžok a obtiažnosť 7+ A2. Ide hlavne o špárové lezenie s lištovými bouldrami pri prechodoch do iných špárových systémov. Na vrchol vystúpili o 18.30.

Hainabrakk East Tower, Mystical Denmo
Erik Rabatin (KAYLAND, BUFF), Andrej Kolárik (MILLET, TELENOR NETWORKS, TREKLAND)
6, VII+ A2, 1400 m, 34 dĺžok, 6. 8. – 23. 8. 2005

Trojica Igor Koller, Vladimír Linek a Juraj Poděbradský spolu s filmárom Pavlom Pekarčíkom pôsobila na Shiptone. Igor Koller a Vladimír Linek v roku 2004 spolu s Gabom Čmárikom vyliezli vo V stene 17 dĺžok novej cesty a skončili 100 metrov pod sedielkom kvôli neprieznivému počasiu. Tento rok plánovali projekt dokončiť. Gabo Čmárik sa rozhodol pre prvovýstup na Great Trango s Jozefom Kopoldom. Tretím do tímu bol Juraj Poděbradský a naviac sa k nim pridal skúsený filmár Pavol Pekarčík. Do steny nastúpili 1. 8. 2005. Striedavo v zlom počasí s použitím fixných lán vyliezli 10 dĺžok pod veľký previs tvaru w. odkiaľ mali z minulého roka ponechané fixy.
7. 8. sa vrátili do základného tábora, aby v prípade potreby pomohli Čmárikovi a Kopoldovi, ktorí boli už niekoľko dní nezvestní na Great Trango. Po ich úspechu a návrate z Tranga sa Igor Koller, Vladimír Linek a Juraj Poděbradský vrátili ku svojej ceste na Shiptone. Dňa 13. 8. vyžumarovali na policu v 2/3 steny, kde strávili bivak. Nasledujúce dva dni sa im podarilo doliezť cestu až na bočný hrebeň do malého sedielka, kde sa napojili na Ship of Fools. Prvovýstup bol dokončený, ale lezci mali v pláne vyliezť na vrchol Shiptona hrebeňom americkou cestou. 16. 8. sa počasie úplne pokazilo a keďže nemali ani stan ani bivakovacie vrecá, rozhodli sa zostúpiť. Nasledujúce 3 dni pokračovalo zlé počasie. Dňa 19. 8. sa štvorica po fixoch vrátila do steny aj so stanom. Celú noc z 19. na 20. husto snežilo. V ten deň poobede v zlých podmienkach vyliezli prvé 2 dĺžky na hrebeni. Nasledujúci deň vyliezli ďalšie 3 dĺžky. 22. augusta dala štvorica prvý pokus o vrchol. Ale po Kollerovom páde so šťastným konocm sa rozhodli zostúpiť do sedla. Vo štvorici bol ich postup pomalý a tak sa rozhodli, že po oddychu skúsia ďalší pokus len vo dvojici Koller a Linek. Ráno 24. 8. o 3:00 vyrazili zo sedla. O piatej ráno boli na konci fixov. Bolo jasne a chladno. Nasledujúcich 8 hodín postupovali náročným a nebezpečným terénom po bočnom ostrom hrebeni. Na prvom konci liezol Igor Koller. Preliezli cez prvú a druhú vežičku a zostúpili po nestabilných snehových prevejoch do sedielka pod ľadovým headwallom. Nasledujúce 4 dĺžky viedli pevným ľadom s mixovými úsekmi. Tesne pod vrcholovým hrebeňom ich okolo 16.00 zachytila prudká snehová búrka. Prehánka trvala pol hodinu. Lezci sa rozhodli pokračovať v lezení. Na vrcholovom hrebeni vyliezli ešte jednu dĺžku. O 17.30 sa rozhodli pre zostup vzdialení asi 80 metrov od vrchola Shiptonu. Svoj výstup ukončili na mieste, kde je podľa americkej schémy „easy terrain to the top“. Na vrcholovom hrebeni bolo veľa snehu a ťažko leziteľné nebezpečné preveje. Naviac sa blížila ďalšia snehová búrka. O 18.00 začali zostupovať. Nasledujúcich 8 hodín zostupovali v prudkom vetre a snežení po komplikovanom hrebeni. O druhej ráno, 23 hodín po odchode zo sedielka sa v poriadku vrátili dolu.

Shipton Spire, 6017 metrov, Prisoners of the Shipton (Shiptonskí väzni)
Igor Koller, Vladimír Linek, Juraj Poděbradský, Pavol Pekarčík (filmár)
8 A3, 900 m, 21 dĺžok do sedla
8- WI 5+, 600 m, 14 dĺžok cestou Ship of Fools
1. – 7., 13. – 16. 19. – 24. 8. 2005

Dvojica Martin Klonfar a Miroslav Turek vyliezla alpským štýlom po zafixovaní 2 dĺžok cestu Ship of Fools za 4 dni do sedielka na bočnom hrebeni. V sedle v zlom počasí čakali 2 dni a 9. 8. zlanili dolu. V dňoch 14. – 16. 8. vyliezli v ceste Prisoners of the Shipton
15 dĺžok, ale kvôli silnému sneženiu sa rozhodli zostúpiť.

Čo o nás píšu

 Šport 9. 9. 2005

Shiptonskí väzni

Vladimír Linek

V roku 2004 sme spolu s Igorom Kollerom a Gabom Čmárikom na veži Shipton Spire rozrobili prvovýstup vo V stene. Po 17 dňoch lezenia sme pre nepriaznivé počasie skončili posledný deň pred odchodom asi 100 metrov pod hrebeňom. Rozhodli sme sa, že sa na Shipton musíme vrátiť čím skôr.

Tento rok sme prišli trochu v pozmenej zostave. Gabo Čmárik sa rozhodol pre Great Trango s Dodom Kopoldom a tak sa k Igorovi a mne pridali Ďuri Poděbradský a Pavol Pekáč Pekarčík, ktorý chcel náš výstup nafilmovať.
Počasie nám neprialo, ale po kúskoch sme sa prepracovali až na hrebeň a napojili sa na americkú cestu Ship of Fools. Zo sedla na vrchol je podľa ich schémy 14 dlhých dĺžok a „easy terrain to the top”. V piatok 19. 8. 2005 sme sa v silnom snežení po oddychu v base campe premiestnili na policu v sedle. V sobotu som natiahol prvé dve skalné dĺžky na hrebeni a v nedeľu Ďuri s Igorom ďalšie 3 cez Kozy (prvá vežička) a na druhú vežičku. Potiaľto sme si nechali natiahnuté fixné laná.

Pondelok 22. 8. 2005 – Igor ešte žije

Dnes sme mali v pláne dať prvý pokus o vrchol Shiptonu. Zobudili sme sa o 2:45. Brucho riadne zaúradovalo. Ledva som to stihol. Cítil som sa riadne slabý. Prvýkrát mi bolo v Pakistane blbo a to som tu už bol 45 dní. Nemohol som ani jesť a ani piť. To bude drina. Počasie vyzeralo byť celkom dobré. O vrchol sa pokúsime vo štvorici. Naivná predstava, keby sme my len vedeli. Prvý pôjde naľahko Igor, potom ja s fixom, Pekáč s kamerou a nakoniec s nitovačkou Ďuri. Igor vyrazil o 4:30, strašne neskoro. Hneď za ním ja. Už pri prvých ťahoch na žumaroch som cítil, že zahyniem. Bol som úplne grogy a brucho hrozilo ďalším výbuchom. Už na prvom štande som lapal po dychu. Druhý a tretí úsek bol ešte ako tak, ale v ľade a v previsnoutom komíne som išiel na doraz. Tesne pod Kozami ma zradilo brucho. Hádam sa mi podarí doraziť na štand včas. Lano, čo som ťahal došlo, tak som ho cvakol do fixu. Slimačím tempom som sa blížil na štand. Len žiadne rýchle pohyby. Pekáč odspodu na mňa kričal, čo som mnou je, ale nedostal odo mňa žiadnu odpoveď. Sústreďoval som sa len na to, aby som vydržal a už aj samotné hlasné pokriky by mohli spôsobiť pohromu. Našťastie som na štand dorazil bez straty desítky. Igor bol už hore na druhej vežičke. Kým som k nemu dorazil bolo 8:00. Našťastie už brucho držalo a aj sila sa mi vracala. Posledných pár metrov na vežičku išlo riadne dokopca. Dobrá polica bola pod snehovým hríbom.

Pekáč sa rozhodol íšť dole. Každému bolo jasné, že pri našej kozmickej rýchlosti by sme sa nedostali ani do polovice hrebeňa. Všetci sme to vedeli, len Pekáč to povedal nahlas. Všetko sa nám to nejako komplikuje. Nitko z nás netušil, že vrcholový hrebeň bude taký náročný a naviac nebezpečný. Ďuri zatiaľ pod prvou vežičkou natĺkol nit a tým sme fixné laná predĺžili o 30 metrov. Pekáč si dole zobral jedno lano, aby mohol zlaniť do sedla a Ďuri došplhal na druhú vežičku ku mne na štand. Igor vyrazil s plnou ľadovou výzbrojou k tretej vežičke. Zakusol sa do previsnutého preveja a odliezol doprava na policu. Tu založil uzlík a spustil som ho dole pod vežičku. Potom sme s Ďurim čakali 2 hodiny na polici, istili Igora, cvičili a nadskakovali, aby sme sa trochu zohriali. Počasie sa začalo zhoršovať. O chvíľu začalo snežiť. Igor bol za hranou, to že žije sme vedeli podľa sporadického pohybu lana. Možno aj niečo kričal, ale nič sme nepočuli. Traverzoval pod treťou vežičkou a robil psie kusy. Netrafil sa do línie, ale to pri tomto komplikovanom hrebeni nebolo ničím čudným. Vyliezol do sedla medzi 2. a 3. vežou a pustil sa ju traverzovať zľava. Posledné istenie mal 15 metrov za sebou. Chytil loker a ten sa rozhodol pozrieť sa do doliny. Igor mal obrovské šťastie, že spadol len 1 meter a zachytil sa na malej poličke. Ináč by asi sfičal do južnej steny, dal by kyvadlo bez možnosti rýchlej pomoci z našej strany. My sme boli s Ďurim za hranou 2. vežičky a vôbec nič netušili. O Igorových problémoch sme sa dozvedeli až keď sa vrátil k nám. Doberal som lano až sa zjavil na hrane. To sa už asi prebral zo šoku, lebo nám s kľudným hlasom vyrozprával čo sa stalo. Riskoval ako nejaký mladý fagan. Tentokrát mu šťastie prialo a nielen jemu. Mohli sme na to doplatiť všetci. Začalo riadne snežiť a to len urýchlilo naše rozhodnutie zostúpiť do sedla. Na štand ku skobe sme ešte pridali nit. Aspoň zlaňák bude bezpečný. Až na prvej veži sme mohli vidieť kadiaľ asi Igor liezol. Matroš sme zatiaľ nechali hore, možno sa ešte odhodláme na ďalší pokus. O druhej sme boli všetci šťastne v sedielku. Pekáč mal už natopenú vodu. Zapadli sme do stanu a dopĺňali tekutiny. Len čo som zaľahol, v momente som spal. Vonku sa zatiaľ čerti ženili. Za hodinu som sa zobudil. Pekáč práve dovaril obed, cestoviny so syrom bez soli, alebo s tuniakom. Po jedle sme zaľahli všetci a zobudili až o siedmej. Práve čas na večeru. Chalani si dali vrcholovú stravu a ja vifóna. Druhý chod bolo sójové mlieko s keksíkmi. Už nám strava dochádza, vydržíme ešte tak tri dni. Potom sme konečne dali reč o hrebeni. Konečne sme pochopili americkú schému Ship of Fools a zistili, kde sme zablúdili. V piatej dĺžke na 2. vežičku Igor liezol priamo a mal traverzovať pod ňou na štand a v šiestej mal kúsok zísť a S stenou liezť na vrchol tretej veži a nie traverzovať zo sedla J stenou. Igor mal teraz pohrebnú náladu, vôbec sa mu nečudujem a na Shipton už nechcel ísť. V tejto ceste sme sa už riadne nadreli, vykonali veľa roboty, fakt roboty, lebo len z 10 percent je to lezenie a zvyšok drina. Hore nás čaká ľadové a mixové lezenie. Deň oddychu hádam zmení naše negatívne myslenie. O 20:00 sme zablikali a dali znamenie do BC, že sme v poriadku. Dostali sme odpoveď a mohli zaľahnúť. Zaspal som v momente.

Utorok 22. 8. 2005 – Oddych v 5700 metroch

Okolo 3:50 som sa zobudil už vyspatý. Zistil som, že mám nohy v mláčke. Zo spodu mi išla do spacáku riadna zima. Polihával som, cvičil s prstami na nohách a čakal na ráno. O 6:05 na náš stan udrelo slniečko a postupne sme sa zohrievali a sušili. Na Pekáča, ktorý spal vedľa stanu v záhrabe pod tropikom, začala kvapkať voda. Nevydržal to s nervami a vyrazil z nášho brlohu von. Zobral si všetky veci a nadával až sa hory zeleňali. Otvoril som tropiko a vystrčil nohy aj s mokrým spacákam von zo stanu. Za chvíľu som cítil život v nohách. Doobeda sa Igor rozhodol, že zajtra dáme ešte jeden pokus, posledný. Ak bude zlé počasie, zvesíme fixy a ak bude dobre a Igor bude vládať polezieme až na vrchol s možnosťou bivaku. Budeme liezť len vo dvojici, aby sme zvýšili šancu doliezť na vrchol. Ďuri sa pokusu vzdal, za čo mu patrí veľká vďaka. Už sme tomu Shiptonu venovali príliš veľa času. Naviac si s nami zahráva aj počasie. Ešte máme 6 dní do odchodu. Už 8 dní po sebe sneží. Minulý rok bolo počasie zlé, vraj najhoršie za posledných 20 rokov, ale tento je to ešte o dosť horšie. Na raňajky sme si dali zase vločky a sójové mlieko. Doobeda na striedačku svietilo slnko a Pekáč to využil na dotáčky. Ako sa topí voda na stane, ako tečie z cencúľov, ako si Ďuri umýva zuby, ako sa perú ponožky vo výške 5700 metrov a podobne. Poobede sme oddychovali a spali. Čím menej pohybu, tým menej kalórii minieme. Jedla už nemáme veľa, aspoň niečo ušetríme. Opäť začalo snežiť a stenou sa 3 hodiny valili snehové krúpy. Ani jeden celý deň nemôže byť plech. Večeru sme si spravili z posledných zásob. Ráno by sme chceli vstať o 2:00, do steny vyraziť o tretej, na konci fixov byť o piatej a začať liezť. Večer sa počasie zlepšilo a za chvíľu bolo úplne jaso. Teraz by to mohlo vydržať aspoň 2 dni. Tlak začal stúpať.

Streda 22. 8. 2005 – Vrcholový útok

Ráno sme mali nastavený budík na 2:06. Zobudil som sa 2:05, psychika bola správne nastavená. Bolo jasno a riadne zima, hádam to počasie vydrží. Celú raňajšiu prípravu sme urýchlili tým, že sme už spali oblečení aj so sedačkami. Dali sme si sójové mlieko s keksíkmi, posledná strava a mohli vyraziť. Ďuri s Pekáčom budú hladovať. Dal som si stupačky, mačky, pripravil všetko potrebné a pripevnil zbrane Charlet Moser požičané od Pekáča zvonka na batoh. Pre prípad, že by sme zabivakovali, som zobral varič a ešuš, aby sme si mohli aspoň zohriať vodu. Mali sme aj bivakovaciu tenkú fóliu, čiže sme boli celkom slušne vybavení a naviac nám dal Pekáč ušetrené kalorické gely.

Igor Koller v 3. dĺžke na hrebeni.

Vlado Linek na 5. štande na hrebeni. Dole v sedielku medzi Kozami Pavol Pekarčík.

Igor Koller v 9. dĺžke s nebezpečnými prevejmi na úzkom priesvitnom ľadovom hrebeni.

Pod stenou Shiptonu, vzadu zľava Juraj Poděbradský, Vlado Linek, Pavol Pekarčík, dole Igor Koller.

V našej výbave bola aj litrová termoska s horúcim čajom a šumáky. O 3:00 presne podľa plánu som začal žumarovať. Nefúkalo a bolo mi pomerne teplo. Dole som mal 3 vrsty a hore štyri. Všade bolo ticho a tma. Iba čelovka mi spríjemňovala existenciu a smer pohybu určovali fixné laná. Šplhalo sa mi veľa ľahko a brušné problémy spred dvoch dní boli preč. Na štvrtom úseku sa stala nepochopiteľná vec. Na chvíľu som sa zastavil a vytiahol si z batohu rukavice. Pri týchto manévroch sa mi z batohu uvoľnila jedna zbraň bez toho, aby som si to všimol. Tá nepochopiteľná vec ešte len príde. Nič netušiac som žumaroval až na koniec fixov na piaty štand. Tu som počkal na Igora. Ako sa blížil stále sa ma pýtal, či je všetko v pohode a že strážni anjeli zatiaľ makajú na plné pecky. Myslel som si, že to vraví kvôli peknému počasiu. Až keď ku mne došplhal som pochopil prečo. Môj Charlet visel na jeho opasku. Šplhal za mnou a našiel zapichnutú zbraň v ľade. Stávajú sa úplne nepochopiteľné veci. Nechám ako mi mohla pripevnená zbraň vypadnúť a ako sa v 75 stupňovom svahu zapichla do ľadu. Ale na moju radosť ju Igor objavil. O piatej sme začali liezť. Najpr na snehový hríb a potom zlaňák a traverz na štand. V siedmej dĺžke pred dvoma dňami Igor spadol. Vtedy to ťahal spolu so šiestou. Teraz si chcel ísť pozrieť miesto kde dzigol, vytĺcť skobu, ktorú tam nechal a zrušiť fix. Lano zobral, zliezol do sedielka. Na moju radosť tentokrát bez pádu. Natraverzoval doprava do ľadovej steny, ktorá mala klasifikáciu WI 5+. Najpr spravil 2 ťažké metre bez istenia. Posledné bolo asi 20 metrov v traverze. Stál som v zime na severnej strane a výdatne sa potil. Konečne založil dobrý friend. Riadne mi odľahlo a asi aj Igorovi. O ďalšie 3 metre vpravo a vyššie založil tutový friend. Cvakol do neho fix, aby sme si uľahčili návrat do sedla. Potom už celkom v pohode doliezol na tretiu vežičku a zaštandoval. Teraz bol rad na mne. Najprv 25 m traverz a potom komplikované a blbé posúvanie žumarov. Najťažší úsek bol v traverze a tak som si šplhanie odpustil a radšej vybral ostré zbrane. Igora som našiel 3 metre pod vežičkou visiaceho na friendoch. Zobral mi batoh a rýchlo som sa vyteperil na vrchol vežičky. Na druhej strane nás čakalo prekvapenie. Pod nami bol veľký previs a hlbočina, celá južná stena. Tu budeme musieť zlaniť cez prehadzovací štand z jednej strany veže na druhú a vyliezť hore opäť na hrebeň. Igor bol za chvíľu dole a vyliezol na plošinu. Zatiaľ, čo ¾ hodiny tĺkol nit, ja som sa opaľoval na štande.
Mohlo by to počasie ešte vydržať, aj keď sa už začali objavovať prvé biele mráčiky. Keď dotĺkol, rýchlo som zlanil a doliezol k nemu. Pri traverze vypadol friend a bol som celkom rád, že na mňa nepadol loker. Ďalší postup vyzeral úplne hrozne. Takto som si nejako predstavoval snehové hrebene v Peru. Zostup nebezpečným hrebeňom s prevejmi na obidvoch stranách. Igor išiel prvý, istil som ho, ale tu bolo lano len morálnym istením. Tu nesmie nikto z nás spádnuť. Preveje držali asi len na pohľad. Svietilo do nich slnko a to ich robilo ešte nestabilnejšími. Našťastie z nás na hrebeni nikto nespravil chybu a za chvíľu sme boli obidvaja na ďalšom štande. Na návrat sme si tu nechali posledné fixné lano. Pod vrcholovú ľadovú stenu nám chýbalo ešte 15 metrov. Cesta viedla len cez divoké preveje, úzky priesvitný ľadový hrebeň, cez ktorý nám prepadávali nohy a zbrane na druhú stranu. Vrcholová stena boli ešte 4 dĺžky ľadového a mixového lezenia. Tu som musel dôverovať Igorovým bohatým skúsennostiam. Ľad bol našťastie kvalitný a skrutky v ňom perfektne držali. Začiatok steny viedol 60 stupňovým ľadom pod skalnú časť. Igor spravil traverz doprava, kde našiel po prvovýstupcoch 2 skoby. Trochu drytoolingu a bol na štande. Cez prevej na hrebeni som sa ledva prebil a za chvíľu som bol pri Igorovi. Viseli sme na malom hrote v slučke a pod nami 1000 metrová ľadová S stena Shiptonu. Bolo 15:30. Bože, ako ten čas strašne rýchlo letí. Do tmy nám zostávalo ešte 3 a pol hodiny. Počasie bolo stále pomerne dobré. Na hrebeň nám chýbalo 120 metrov a po ňom približne 150 metrov na vrchol. Cestu naspäť máme celkom slušne zabezpečenú. Rýchlo teda hore. V ďalšej ľadovej dĺžke sme opäť zablúdili. Igor nenašiel štand a liezol príliš doľava. Po 40 metroch spravil stanovisko na dvoch skrutkách. Keď som k nemu doliezol sa obloha začala zaťahovať. Boli sme kúsok od vrcholového hrebeňa. Vľavo kúsok pod nami v malej štrbinke pravdepodobne končila Bubuho cesta Woman and Chalk. Igor vyliezol 20 m hore a 15 metrov vodorovne vpravo zbadal americký štand. Rozhodol sa pokračovať vľavo vlastným variantom. Keď doliezol na štand besnela už snehová búrka. V tejto dĺžke si riadne zabojoval, 2 skrutky nechal na štande a na istenie mu zostali len tri. Z vrchu sa na mňa valili lavíny snehu. Za 10 minút som bol u Igora. Visel na skobe a dvoch friendoch zasypaný snehom.

Dohodli sme sa, že 15 metrov pod vrcholovým hrebeňom sa tak ľahko nevzdáme a počkáme aspoň polhodinu, či búrka neskončí. Schúlili sme sa pod goráčky a čakali na koniec sneženia. Ako rýchlo búrka prišla, tak aj rýchlo odišla a za 20 minút už svietilo slnko. Igor za chvíľu preliezol cez vrcholový prevej na hlavný hrebeň. Pod nami sme videli štand cesty Inshallah. Bolo 17:00 a na vrchol nám chýbalo možno 120 metrov po hrebeni s prevýšením cca 50 metrov. Ďalšiu dĺžku preliezol Igor veľmi rýchlo. Keď som k nemu doliezol mi bolo jasné, že je dolezené. Igor mi smutne oznámil, že ďalší postup je veľmi nebezpečný, samé preveje a zle odistiteľný terén - hotové Peru. Igor odmietol zabivakovať pretože sa k nám z Číny blížila hradba čiernych mrakov. Boli sme na Shiptone 34. deň a len 80 metrov od vrcholu. Doliezli sme na miesto, kde podľa americkej schémy nás čakal „easy terrain to the top”. Na vrchol by pokračovali len samovrahovia a šialenci. Igorove rozhodnutie nepokračovať som prijal úplne bez problémov. Bolo to najrozumnejší postup. Spravili sme si vrcholové zábery a zahájili rýchly zostup. Keby sme len vedeli, čo nás čaká. Zatĺkol som nit a o 18:00 začali zlanovať. Prvý zlaňak bol bol v pohode na 60 metrov. Igor nenašiel štand zo Ship of Fools a zatĺkol do špáry účko, bezpečné, ale radšej som sa ani nepozeral. Od americkej cesty sme boli 20 metrov vpravo. Medzitým sa úplne zatiahlo a začala sa snehová búrka. Zlaňovali sme šikmo doľava. Ďalší štand bol pre istotu len na dvoch skrutkách už len 5 metrov od našej línie výstupu. K silnému sneženiu sa pridal ešte silnejší vietor. Ešte 2 zlaňáky a boli sme sedle pod vrcholovou stenou. Traverzový horor mohol začať. Úplne sa zotmelo, snežilo a stenou sa valili lavínky. Tu na hrebeni nesmieme spraviť chybu. Nebolo vidieť ani na krok. O pol hodinu sme boli pri našom prvom fixe. Snežilo stále ako o život. Hodiny sa míňali a vôbec sme si neuvedomovali čas. Traverz po prevejoch sme prežili bez újmy. Zlanil som a vyžumaroval na 3. vežičku. Boli sme úplne mokrí. Na J strane sa sneh na skale topil, ale na severe sa kopil. Igor ku mne dorazil mŕtvy, pri šplhaní mal len jeden žumar. Nasledujúci zlaňák z 3. vežičky to bolo riadne zúfalstvo. Fičal uragán, snežilo a nebolo nič vidieť. Živli besneli už niekoľko hodín. Na seknutom lane sa nám úplne stiahol na 30 cm oplet. S lanami sa vôbec nedalo pracovať, boli totálne zmrznuté. Pomaly som sa haldami snehu prebíjal dole. Zlanovať sa nedalo, lano som nasilu posúval cez osmu. Išiel som úplne naslepo. Konečne som našiel fix, ktorý sme tu nechali pri výstupe. Zlanil som ešte 10 metrov a v najnižšom mieste cvakol žumary. Fix išiel 20 metrov šikmo doľava. Namáhavo som po ňom traverzoval a za 20 minút dorazil zničený na štand. Nohy som mal totálne mokré a ruky studené ako ľad. Teraz bol na rade Igor. Za pol hodinu dorazil ku mne úplne zdecimovaný. Šmyknutie by znamenalo riadny pendel. Našťastie dorazil ku mne v poriadku. Ešte stiahnuť laná. Keby sa s nimi tak zle nerobilo. Laná sa nám podarilo stiahnuť a akoby zázrakom sa nikde nezachytili. Z tohto štandu sme mali natiahnuté fixy až do sedla. Traverz na druhú vežičku bol nepríjemný. Kedy toto skončí? Vyžumaroval som na vežu a zliezol na ďalší štand. Ťažké miesto cez ľadový hríb som zliezol tak, že som medzi ľad a skalu zakladal žaby. Na štande som si rezignovane sadol na mokré laná. Brutálne snežilo ďalej, ale už ma to vôbec nevzrušovalo. Aj tak som už bol mokrý ako myš. Bivak v takýchto podmienkach by bol asi kritický. Koľko je hodín? Polnoc? To by sme už zlaňovali 6 hodín. Radšej som sa na hodinky nepozrel. Aj tak je to jedno. Igor ku mne zliezol po zbraniach. Vodorovný úsek zostupu sme mali za sebou, teraz nás už čakal len priamy zostup. Dva zlaňáky a boli sme na fixe, ktorý končil 20 metrov nad sedlom, kde sme mali stan. Už aby to skončilo. Igor zostupoval prvý. Na predposledný štand som sa po zľadovatelom lane ledva pritiahol. Ešte jeden spust. Igor už zhodil dole do sedla dynamické lano. Stále snežilo, ale viditeľnosť sa zlepšila. 20 metrov pod nami sa v stane svietilo, Ďuri s Pekáčom na nás čakajú, zlatí chalani. Igor bol asi 3 metre nad sedlom, keď mi svetlo z jeho čelovky zmizlo. Šmykol sa a spadol do previsu v žľabe. Potom som len počul Ďurí, Pekáč, pomóc! Ku kriku som sa pridal aj ja, ale pochybujem, že by ma v tom vetre niekto počul. Lano bolo natiahnuté a bolo mi jasné, že by som nemal šancu sa k nemu rýchlo dostať. Keby sa nám toto stalo niekde vyššie, boli by sme v riadnej šlamastike. To je zlý sen, 5 metrov od stanu, dúfam, že je v poriadku. Pekáč rýchlo vybehol zo stanu a Igora vytiahol zo žľabu. Našťastie sa mu nič nestalo. Zachránil tým aj mňa, lebo som na štande klepal riadnu kosu. Veľká vďaka. Igor to má už za sebou, teraz bol rad na mne. Ešte 20 metrov dole a budem v bezpečí medzi priateľmi. Sneh sa valil ďalej. Zlanil som až na poslednú vežicku nad sedlom, kde ma Pekáč potom pritiahol k stanu. Na dnes stačilo. Shipton sa riadne bránil. Najhoršie počasie počas nášho pobytu sme strávili v noci na jeho vrchole. Vypili sme pripravený čaj a zaľahli presne 24 hodín po tom čo sme vstali. Mokré veci, teda skoro všetko, som hodil do batohu. V spacáku bolo vlhko ale teplo. Postupne sa mi rozohrievali ruky aj nohy. Dlho som nevedel zaspať, psychika ešte fungovala. Stálo to za to? Koľko nám chýbalo na vrchol? Bol už vôbec z tejto strany niekto na Shiptone? Riskovali sme a risk je niekedy zisk, tentokrát to skoro vyšlo. Rozmýšľal som a rozmýšlal...

Sprievodca z oblasti ľadovca Trango

Mapka ľadovca Baltoro. Do základného tábora pod Trango a Shipton Spire sa ide peši z Askole 3 dni cez tábory Jhula a Paiju. Na začiatku ľadovca Baltoro sa odbočí doľava na ľadovec Trango.

Nameless Tower, 6231 m a Great Trango (vpravo), 6286 m, sa nachádzajú medzi ľadovcami Trango a Dunge.

Great Trango
červená – Azeem Ridge, 5.11 R/X, A2, M6, Kelly Cordes, Josh Wharton (USA), 2004
žltá – Assalam Alaikum, 8 A2 ABO, cca 90 dĺžok, Gabriel Čmárik, Dodo Kopold (Slovensko), 2005

Hainabrakk East Tower, Cat's Ears Spire a Shipton Spire sa nachádzajú na ľadovci Trango.

Hainabrakk East Tower, Cat's Ears Spire a Shipton Spire.

Hainabrakk East Tower
červená – Mystical Denmo, 6, VII+ A2, 1400 m, 34 dĺžok, Andrej Kolárik, Erik Rabatin (Slovensko), 2005
žltá – Tague it to the Top, VI 5.11, C2, 1200 m, Jonathan Copp, Mike Pennings (USA), 2000
modrá – For Better or for Worse, VII, 5.12a WI3, 1200 m, Heather Baer, Roxanna Brock, Brian McCray, Steve Schneider, (USA), 2000

Shipton Spire
1 – The Khandan Buttress, VI, 5.11, C1, 1300 m, McMahon a Wharton, (USA), 2002
prvé opakovanie Dodo Kopold, Dino Kuráň, Jozef Santus, (Slovensko), 2004
2 - Knocking on Heaven’s Door, 8 A4, 17 dĺžok,1000 m, Miro Mrava, Braňo Turček, (Slovensko), 2004
3 - Akelarre, VI 5.10d A4, 1150 m, Eskibel, Larranaga, Ortiz, (Španielsko), 2000
3a – Americký pokus, 5.10 A4 60^o, 1100 m, Bebie, Boyd, Collum, Selters, (USA), 1992
4 – Ship of Fools, VI 5.11 A2 WI6, 1300 m, Jared Ogden a Mark Synnott, (USA), 1997
5 – Prisoners of the Shipton, 8 A3, 21 dĺžok, 900 m, Gabo Čmárik, Igor Koller, Vladimír Linek, (Slovensko), 2004 a Igor Koller, Vladimír Linek, Jiří Poděbradský, (Slovensko), 2005
6 – Bulharský variant, Strahil Geshev, Milkana Ruseva a Stanimir Zhelyazdov, (Bulharsko), 2004
7 – Woman and Chalk, VI 5.13b, 29 dĺžok, 1150 m, Mauro Bole, (Taliansko), 2001
8 – Baltese Falcon, VI 5.11 A4, 36 dĺžok, 1350 m, Boyd, Child, Foweraker, (USA – Austrália), 1996
9 – Inshallah, VI 5.12a A1, 30 dĺžok, 1350 m, Davis, Harvey, Shaw, (USA), 1998

Denmo

Denmo je obdobou himalájskeho Yetiho. Je o niečo nižší ako človek. Žije pod Latokmi, je vegeterián, hryzie trávu, ľudia ho nemajú radi a hádžu po ňom kamene. Jeho charateristickým znakom je to, že chodí s rukami za hlavou.

Autorom tejto majstrovskej kresby je Pepe Piechowicz.