Peru - Cordillera Blanca, Sfinga

Vitajte v platniach Koricanchi

Vlado Linek,
foto expedícia Šariš Sfinga 2003

Ricas montaňas, hermosas tierras, risuenas playas, cumbres nevadas, grandes cervezas… es mi Peru.
(Mohutné hory, nádherná krajina, úžasné pláže, zasnežené vrchy, vynikajúce pivo... je moje Peru.)

Takto nám spievali mladé dievčatá z dedinky Miquel Grao v indiánskom domčeku uprostred pralesa na brehu Rio Negro. No, nie celkom takto, pretože to posledné grandes cervezas sme tam doplnili my. Na oplátku sme im zaspievali mohutným trojhlasom Na Kráľovej holi…

Ďurco s Maťom vyrazili chytať pirane a ja som si ľahol do závesnej siete na verande nášho primitívneho domčeka. V polospánku sa mi závesná sieť zmenila na portaledge a Amazonka na Sfingu, 5325 m vysoký kopec v Cordillera Blanca v Peruánskych Andách. V jej hladkých platniach vo výške päťtisíc metrov sa nám s Duškom Beránkom a Radom Staruchom podarilo spraviť ozaj krásnu cestu vysokej obtiažnosti.

Mohutné hory

Nie že by som sa inšpiroval výtvorom Eda Mrázka - slovenského Mrázu a jeho fejtónom "No Subject, návod na písanie univerzálnych horolezeckých článkov" (vrelo odporúčam Jamesák 1999/6, Edo v ňom svojským spôsobom popísal šablónu, podľa ktorej treba postupovať). Nemôžem však vynechať adrenalínový začiatok našej expedície ešte na domácej pôde. Bol ozaj prapodivno úchvatný. Taká maličkosť: ešte deň pred odletom sme nemali víza do Peru a v deň odletu peruánsky prezident vyhlásil v krajine stav ohrozenia - kvôli masovým štrajkom študentov a učiteľov. Odporúčania boli jasné. Necestovať. Zažil som už všeličo, dokonca aj to, že do Grónska sme získali letenky hodinu pred odletom. Ale toto bola už tuhá káva. Víza sa nám podarilo vybaviť za pomoci môjho dobrého kamaráta a bývalého špičkového československého päťbojára Milana Zachara. Pracuje v diplomatickom zbore a po jeho intervencii sme vstupenky do Peru dostali. Milan, ešte raz veľká vďaka. Zo stavu ohrozenia sme mali riadne vetry, no vyhral môj názor, aby sme predsa len cestovali. Medzipristátie a deň prestávky sme mali v Madride a za tých 24 hodín sa môže situácia upokojiť. Dobre sme urobili, lebo správy, ktoré sme dostali v Španielsku, hovorili, že tá kaša nie je až taká horúca. Náš predvoj v zložení Juraj Hýroš, Maťo Trník a ja sa šťastne dostal až do Peru a prerazil cestu zvyšku výpravy, ktorá za ním docestovala po týždni.

Sfinga, V stena, cieľ našej expedície.

Údolie Paron, pohľad z vrchola Sfingy.

Naša nosičská 11-tka, ten najvyšší je Ďurco.

Pohľad spod portaledgi.

Deviata dĺžka Koricanchi, lezie Vlado Linek.

Na vrchole Sfingy, zľava Rasťo Križan, Vlado Linek a Rado Staruch.

Zostava sa menila a dlho nebola istá. Nakoniec sa počet členov našej výpravy upravil na 7 kúskov. Uvádzam ich podľa abecedného poradia: Dušan Beránek (Husky sk s.r.o., SEPS, a.s., Metropol Košice, Arnox s.r.o.), Juraj Hýroš (HK Filozof Bratislava), Rasťo Križan (Mammut, Garmont, Tua Ski, HK Filozof Bratislava), Vladimír Linek (HK Filozof Bratislava), Rado Staruch (AK Svit), Rasťo Šimko (HK Sitno Banská Štiavnica) a Maťo Trník (HK Filozof Bratislava), proste náš oddiel HK Filozof mal kvalifikovanú väčšinu. Lezeckú časť, ktorá mala robiť prvovýstup, tvorila trojica Rado, Duško a ja, Rasťovci mali v pláne vystúpiť a zlyžovať Huascarán, Ďurco sa k nim pridal a špičkový andinista Maťo robil zabezpečovaciu a údolnú čatu.

Našťastie aspoň cieľ bol od začiatku jasný - spraviť prvovýstup, voľnú cestu čo najvyššej obtiažnosti vo veľkej nadmorskej výške na Sfingu, 5325 m vysokú žulovú vežu v údolí Paron v Národnom parku Huascaran v Cordillera Blanca. Kde presne a akým štýlom, o tom sme chceli rozhodnúť až priamo na mieste.

Podrobné informácie sme získali priamo od ľudí, ktorí tam už pôsobili. Prvé info nám poskytol Silvo Karo, famózny slovinský horolezec a môj dobrý kamarát, ktorý spolu s Talianom Bubum Maurom Bolem spravil vo V stene Sfingy v roku 2000 prvovýstup Cruz del Sur (Južný kríž) klasifikácie 7c+, 9+. Tí, čo to preliezli po nich, však zhodne tvrdia, že je to ľahšie. Dva roky po prvovýstupe túto cestu preliezli Pepe Piechowicz a Kamzík Milan Benian z Moravy. Cruz del Sur urobili voľne a okúsili, čo sú to bigwalls vo veľkých výškach.

Predvoj expedície sa úspešne aklimatizoval pobytom v Cuzcu a v Machu Picchu. Po týždni sme sa všetci šťastne stretli v hlavnom meste Peru v Lime a mohli sme v plnej zostave vyraziť do Huarazu, turistického centra pod Cordillera Blanca. V tomto pohorí sa nachádza aj najvyšší štít Peru Huascaran vysoký 6768 m. Nevyhnutné nákupy, presun do údolia Paron a už sme boli v základnom tábore pod Sfingou. Náš kopec sa nachádza v úžasnej prírode pohoria Cordillera Blanca, všade naokolo mohutné hory Agujas Nevadas, Artesonraju, Piramide, Chacraraju, Pisco a Huandoy. A na začiatku údolia po ľavej strane stojí skalná Sfinga, ktorá stráži vstup do údolia Paron.

Nádherná krajina, úžasné pláže

…Z peruánskeho snenia ma prebudil návrat Ďurca a Maťa. Pirane žiadne nechytili, škoda, ale hlavne, že ich tieto vraj prítulné rybičky nezjedli, napriek tomu, že sa kúpali v Rio Negro.

Peru je obrovská a turisticky veľmi zaujímavá krajina. S Ďurcom a Maťom sme okrem lezenia stihli pomerne dosť. Pred Cordillera Blanca sme navštívili hlavné mesto ríše Inkov Cuzco s hlavným trhákom neďalekým Machu Picchu. Po dolezení cesty na Sfinge sme v turistike pokračovali.

Najprv hádam v najkrajšom pohorí na svete v Cordillera Huayhuash so známymi kopcami Jerupacha, Jirishanca a Rondoy a na úplný záver sa naša grupka premiestnila do mestečka Iquitos, centra života v peruánskej časti Amazonky – do dažďových pralesov.
Náš sprievodca Moyzes práve dovaril večeru a už som sa nevedel dočkať ďalšej dobrôtky z jeho kuchyne. Po výdatnom jedle sa o slovo prihlásila únava, a tak som opäť zaľahol do závesnej siete…

Zasnežené vrchy

Prvá noc v BC. Vstali sme o 6.30. Radovi bolo zle, vôbec nespal. Ráno sa správne rozhodol ísť dole. Naordinovali sme mu Verospiron, liek proti výškovej chorobe. Do desiatej sme varili a balili veci do steny. Potom šiel Ďurco vyprevadiť Rada, pred ním dolu zišli Rasťo Šimko a Maťo opojení horskou chorobou a traja poslední – Rasťo Križan, Duško a ja – sme vyrazili ťažko naložení pod stenu. Začneme s Duškom vo dvojici. Škoda, Rado nám bude chýbať, ale jeho zdravie je prednejšie. Miesto pastiera svíň bude zatiaľ neobsadené. Na obed sme boli pod stenou. Zrazu sa pri nás zjavil Ďurco. Rada odprevadil po sedlo a keďže sa mu dobre išlo, nechal ho ísť dole samého. Pretriedili sme matroš, nechali v depozite pod balvanom nepotrebné veci a odplazili sa pod nástup našej novej cesty. Rozhodnutie padlo na platne v pravej časti steny. V polovici je polica, tam zavesíme portaledge a nad ňou nás čakali fantastické oranžové platne, o akých alpinista môže len snívať. Platne vymyté vodou medzi dvoma čiernymi stekancami. Aspoň tak to vyzeralo cez sklá ďalekohľadu.

Dnes je na rade Duško. Nástup sme si vybrali položenými platňami. Dal skobu, 2 friendy, preliezol cez previštek, založil háčik a osadil vôbec svoj prvý nit visiac na malom háku na minilište. Nenaznačil si dĺžku dierky na vrtáku a navŕtal ju krátku. Picol do nej nit a nechytil sa. Treba dať vedľa druhý. Od tretieho nitu sa platňa zdvihla a naviac sa stratili aj chyty. Kúsok vpravo bol zarastený a mokrý kút. Pôjdeme tadiaľ. Po krátkom čistení šperhákom sa Duškovi podarilo zatĺcť skobu, takú morálovku. Sadol si do nej a vyčistil špáru vyššie. Druhá skoba už v nej pevne sedela. Tu by sa nám zišla drôtená kefa. Nechápem, ako som na také niečo mohol zabudnúť. Na konci špáry sa Duško zavesil do háčika a vľavo v platni osadil štvrtý nit. Teraz delikátny traverz doľava a 2 metre cez previs. Sú v ňom madlá, pôjde to liezť voľne. Prvé kritické miesto by teda malo pustiť. Duško dal v previse piaty a nad ním z police 6. nit. Natiahli sme ešte fixné lano, ale chvíľu nám to trvalo, kým sme rozmotali 100-metrovú motanicu. Nové lano je nové lano. Pod stenou sme ešte upratali matroš a už za tmy došli do BC. V tábore nás čakalo prekvapenie. Okrem stále smejúceho sa Ďurca s neodmysliteľnou cigaretou a Rasťa kypiaceho energiou tam boli ešte dve indivíduá: Šimkor a Maťo. Včera zbehli peši skoro až do Carazu, prespali v hoteli za 12 sol a ráno sa vyviezli za 40 taxíkom až k Lago Paron. Malý Rasťo sa dobre cítil, Maťo bol v pohode, tak sa rozhodli vrátiť do základného tábora. Na večeru sme si pripravili špagety so syrom a rybičkami, hoci variče nám začali štrajkovať. Špinavý peruánsky benzín zapchával trysky. Pol hodinu som čistil ten môj, kým som ho rozchodil. V stene to bude pekná pakáreň. O pol deviatej som zaľahol a v momente zalomil.

Z histórie – Vôbec prvý výstup na vrchol Sfingy sa uskutočnil v roku 1955 severným hrebeňom obtiažnosti 3. História V steny sa začala písať až o 30 rokov neskoršie. Španielski horolezci Antonio Bohorquez a Onofre Garcia v roku 1985 spravili za 9 dní prvovýstup Original Route klasifikácie 8-. Potom nasledovali cesty Volveras a Mi, 5.10 A3, 1987, South Face, 5.10 A4, a Ganxet’s Glace, 5.9 A2, 1988. Roky 1999 a 2000 boli mimoriadne úspešné, kedy pribudlo na Sfinge až 9 ciest: Dion’s Dihedral, 5.12b a Papas Rellenas, 5.11 A3 v roku 1999 a 7 ciest v roku 2000 Riddle of the Cordillera Blanca, 5.10 A3, Here Comes the Sun, 5.12, Lobo Estepario, 5.10 A3, Cruz del Sur, 7c+, Todos Narcos, 5.10 A3, Little Fluffy Clouds, 5.12 a Intuition 5.12c. V roku 2001 sú to dve nové cesty na Sfinge a to Gringos, 5.12 A3 a Mecho taq Inti, 7b.

Tretí deň sme s Duškom riešili vážny problém. Doliezli sme na vežičku a nevedeli, kudy kam. Keby tu bol Hudy, ten by nám určite poradil, pretože je autorom cesty Kudy Hudy na Křižáku na písku. Lenže tu ďalší postup na voľné lezenie vyzeral veľmi zle. Vpravo hladké platne, nad nimi veľký previs, vľavo sa dalo zísť dole z vežičky, traverz pod prevismi takých 10 metrov, potom oblúkom problematicky naspäť do našej línie. Nad nami hladké platne a kút vľavo od previsu. Na konci police vľavo sme dali nit a natiahli cez ňu fix. Nakoniec sme sa rozhodli, že od štandu prerazíme priamo hore. Duško odvážne technicky z háčika do háčika preliezol hladkú platňu a dostal sa do kúta, v ktorom bol voľný postup už možný. Z konca platne sa spustil dolu a problém krok po kroku preliezol. Hurááá, takže po nacvičení to pôjde. Trafili sme sa do neskutočnej línie.

Na štvrtý deň sa k nám konečne pridal aj opäť uzdravený Rado. A hneď sa pustil do previsnutého úseku v štvrtej dĺžke, ktorý bravúrne zvládol. Iným kritickým miestom bola platňa v šiestej dĺžke. Duško vyrazil priamo, osadil po boji 3 nity, ale po dlhom skúšaní skonštatoval, že tadiaľto to nepôjde. Kúsok vpravo, takých 8 m, je špára. Prístup k nej vedie kolmou a hladkou
platňou. Duško po dlhom zápase dorazil do špáry s komentárom: tu bude chlapom ťažko! A aj bolo. Nasledujúcich 20 metrov viedlo kútovou špárou plnou zeminy, trávy a na moje potešenie aj kaktusov. Tu by si aj Špek skous.

Po celodennej drine sme s Duškom na striedačku dorazili na policu v strede steny a po týždni lezenia konečne postavili visutý tábor na portaledgi. Pôvodne mali byť dve, no pri stavaní blackdiamondky sme zistili, že zo samorozkladacej sa stala plošina samoskladacia. Pred výjazdom do Peru ju nemenovaní elementi rozobrali a zložili naopak. Celkom dobrý vynález, to treba patentovať. Nástroje na jej rozmontovanie sme nemali, a tak sme samoskladacej plošine pridelili významnú funkciu stabilizátora jej funkčnej sestričky.

Nasledujúce dva dni sme liezli medzi dvoma čiernymi stekancami a krochkali radosťou. Rajbásek – klajbásek, krásne platne, previsky, chyt vždy tam, kde sme ho potrebovali, 150 metrov alpinistickej parády. Obtiažnosť medzi 8 a 9. Nenormálne som sa tešil na RP prelez. Okolo nás boli same zasnežené vrchy, ľadovce a zima. My sme však liezli v pevnej skale v krátkych tričkách. Sfinga, to je úplne iné kafe.

Bivak v strede steny.	Rado žumaruje v 3. dĺžke.	Znáška materiálu.
Duško v 1. dĺžke.	Filmárske práce.	Rado v najťažšej 6. dĺžke.
Zľava Rado, Vlado a Dušan.	Vlado v 9. dĺžke.	Duško v 2. dĺžke.

Vynikajúce pivo...

Po desiatich dňoch sme prekvapujúco doliezli až na vrchol Sfingy. Doobeda sa mi podarilo preliezť na koniec platní medzi dvoma stekancami a dostali sme sa do položenejšej časti steny asi 200 m pod vrcholom. Cesta na Sfingu bola otvorená. S Duškom sme prehodili na vyšší rýchlostný stupeň a stoupali jako dým. Radovi bolo na plošine otupno a tak sa k nám pridal.

O pol piatej Duško hlásil vrchol. Behom 15 minút sme boli u neho aj my s Radom. Doliezli sme na najvyššie miesto Sfingy. Opačným smerom je tento kopec veľká planina, položené brdo. Keďže na tento deň sme vrchol neplánovali, kameru sme nemali, iba Rado mal so sebou fotoaparát, no aj vynikajúce pivo Šariš zostalo dole. To znamenalo, že zajtra musíme na Sfingu vyliezť znova. Poslednú fľašku som úspešne 2 týždne schovával na túto slávnostnú chvíľu. Chlapi snorili po tábore, hľadali ju, slintali, vraj jednu fľašu nemá význam odkladať. Skrýšu som mal dobrú, celý čas bola v mojom spacáku. Rýchlo sme zlanili dole k plošine. Duško sa rozhodol zísť dolu, dlhodobý pobyt vo výške 5000 m ho trošku unavil. Rado našťastie zostal. Duško vraj vyburcuje malého Rasťa, aby na druhý deň prišiel a filmoval.
Ráno sme čakali na kameramana. Čakali sme, čakali a čakali. Všetko sme mali pripravené, len vyraziť. Vyhrievali sme sa s Radom na plošine a bezstarostne kecali o lezení. Okolo jedenástej nás už prestalo čakanie baviť, a tak sme vyrazili hore bez kameramana, zato v plnej parade, samé šš. Budú to vo dvojici len symbolické snímky. Zrazu sa však dole na fixoch objavila postava, nie však Rasťo Šimko, ale Rasťo Križan. Nevadí, Rasťo ako Rasťo. Celé poobedie sme zasvätili foteniu a filmovaniu. Posledná dĺžka našej cesty je kútik, previsnuté sokolíky, pevná skala, klasifikácia 6+, proste paráda. Na vrchole sme udreli dlho utajovanú skutočnosť, bírsona Šariš, chutil výborne, to nie je peruánsky blivajz. Ešte raz vďaka. Mraky sa rozostúpili a bolo vidieť celú panorámu okolo Sfingy ako na dlani. No, nenafoť to, tak som vycvakal celý film.

Je moje Peru

Našu cestu sme nazvali Vitajte v platniach Koricanchi (Welcome to the Slabs of Koricancha). Pôvodne som ju pracovne nazýval len Koricancha, podľa najväčšieho chrámu slnka v Cuzcu v čase Inckej ríše. Do našich platní svietilo slniečko v stene najdlhšie a táto časť Sfingy je vlastne lezecká Koricancha. Rado pridal platne, veľká to pravda. Samozrejme na Duška sme nemohli zabudnúť. Slovom vitajte chcel pozvať všetkých lezcov k prelezu platní Koricanchi. A tak vznikol názov cesty.
A čo je pre mňa Peru? Fantastickí kamaráti, cesta môjho gusta a krásna krajina na spoznávanie. Buenos dias, seňori! Es mi Peru…

Sponzori

Pivovar Šariš, Husky sk s.r.o, SEPS a.s., Arnox s.r.o, Mammut, Garmont, Tua Ski, TREKSPORT, Yak Steam, Yak a Yeti, Singing Rock, HK Filozof Bratislava, AK Svit, HK Sitno Banská Štiavnica a Metropol Košice.

Vitajte v platniach Koricanchi

Sfinga, 5325 m, V stena, údolie Paron, Cordillera Blanca, Peru. Prvovýstup 9- A1, 650 m, 13 dĺžok, 9. – 18. 6. 2003. Dušan Beránek, Vladimír Linek, Rado Staruch. V ceste je osadených 97 nitov (29 na štandoch a 68 postupových). Zväčša platňové lezenie s prevismi a občasnými špárami.
1. voľné prelezenie Dušan Beránek, 9/9+, 23. 6. 2003, 2. voľné prelezenie Vladimír Linek a Rado Staruch, 25. – 26. 6. 2003.
Klasifikácia jednotlivých dĺžok (8, 7+, 9-, 8, 5, 9/9+, 8+, 8+, 8, 6, 7-, 6, 6+). Na opakovanie cesty stačí 15 experesiek, sada friendov a čokov.