Lezecká stretávka z vysokej školy 26. - 28. 10. 2007

Účastníci: Laco Feketo - Fekťo, Miro Florek - Floreky, Maťo Habarda so synom Marekom, Laco László - Bukšo, Vlado Linek, Jaro Málek, Vilo Sukuba - Billy

Píše sa rok 2007. A ako každý rok, tak aj tentokrát sme sa rozhodli opäť stretnúť. Starý spolužiaci z vysokej školy. V lezeckej hantýrke sa tomu hovorí "posledný zlaňák", ale v našom prípade tu lano nehrá až tak veľkú úlohu. Náš posledný zlaňák, na ktorom sa skutočne zlaňovalo, bol... kedy vlastne? Ach tá skleróza... Ale našťastie sú medzi nami takí, ktorým pamäť slúži dobre a tak si spomenú aj na to, že je ten pravý čas urobiť stretávku. No vlastne len jeden z nás - Vlado.

Kdo už niekedy organizoval stretnutie, vie že to nie je len tak. Tak trebárs Bukšo. Tomu je treba zavolať 2 mesiace vopred, aby sa pozrel do kalendára, či vôbec má v najbližšom polroku voľno. Fekťo sa musí starať o firmu a cez víkendy odpočívať. Maťo má rodinu a prestavuje barák. A Floreky? Škoda hovoriť, furt na cestách. Jedine Jaro je bez problémov. A niekedy Billy...

Termín padol na posledný víkend v októbri 2007. Lokalita: Tatry. Nocľah: Zbojnícka chata. Aha - takže spacák netreba. Žrádlo taktiež nie. Keď vynechám náhradné oblečenie, tak to mi stačí malý ruksak a zmestia sa mi do neho všetky lezecké veci čo mám. Len ich musím nájsť v pivnici... Nakoniec som všetko našiel. Nebolo toho ani pol ruksaku, tak som pribalil fľašu whisky a žrádlo do vlaku. S lanom sa nebudem zaťažovať...

Piatok 26. 10. 2007

Z práce som vypadol pred treťou, nasadol na vlak a o pol ôsmej som bol v Žiline ako na koni. No, trošku rýchlejšie, priemerná rýchlosť bola 62km/h. Je to pokrok - ešte že máme EC vlaky! Jaro ma už čakal na stanici, vedel chudák, že ak by som sa po Žiline potuloval sám, tak jednak ma môžu podrezať nejakí slotovci a jednak by som k nemu netrafil. Odviezol ma do svojho nového bytu, trošku sme si oddýchli, čo-to pojedli a už dorazili ostatní - Billy, Vlado a Fekťo. Takže prvá časť stretávky sa podarila - všetci sme na mieste živí a zdraví. Len Floreky nedorazil - je ešte na ceste, niekde medzi Srbskom a Slovenskom. Snáď dorazí zajtra.

Čo s načatým večerom? Jaro mal síce pripravené zásoby chlastu, ale povedali sme si, že vyrazíme do nočnej Žiliny... V jednom nemenovanom podniku Vlčí Pub sme si dali dve fľašky vína a pizzu a... potom nás nemilosrdne vyhodili. Smutne sme sa teda presunuli k Jarovi, dorazili všetko biele víno, zapili to šampanským a šli chrápať. Zajtra nás čaká náročný výstup!

Sobota 27. 10. 2007

Zo Žiliny sme vyrazili Fekťovým novým Touaregom, dosť veľkým pre nás piatich. Medzizastávka v Martine, kde sa ku nám pripojil Maťo so synom, ďalšia v Mikuláši, kde sme navštívili Vladových svokrovcov... no už som myslel, že do tých Tatier ani nedorazíme. Našťastie sa už žiadne ďalšie návštevy nekonali a tak sme o 13.00 zaparkovali v Smokovci všetky naše autá a vyrazili dobývať tatranské vrcholy.

Už po krátkom čase sa naša karavána roztrahala. Billy sa od začiatku posiloval vínom, ktoré si zobral na cestu a tvrdil nám, že ho cukor obsiahnutý v alkohole poháňa dopredu. Keďže s pribúdajúcimi metrami sa Billyho tempo viac a viac spomaľovalo, začal som o jeho teórii pochybovať. Fekťovi ale jeho tempo vyhovovalo a tak sme ich čochvíľa stratili z očí.

Veľkou studenou dolinou sme sa tiahli pomaly a pritom sa kochali pohľadom na okolité vrchy - Slavkovský, Východnú Vysokú, Bradavicu, a z druhej strany Javorový štít, Širokú vežu, Priečne sedlo a Prostredný hrot. Pomalu sme obchádzali Dlhé pleso a stále hľadeli dohora, či už uvidíme Zbojníčku. Posledné metre sme išli potme a mysleli na Billyho - dorazí ešte dnes alebo zabivakuje niekde na ceste? Budeme musieť zorganizovať záchrannú výpravu?

Zbojníčka nás privítala celej svojej kráse. Darmo, po nútenej rekonštrukcii je to v súčasnosti najmodernejšia chata v Tatrách. Výborne odizolovaná, s plastovými oknami, novými matracmi a krbom. Teplučko a útulne... Zachvíľu už do seba džgáme morčacie prsia na broskyni, áno opakujem, morčacie prsia na broskyni a zapíjame to jedným pivkom, potom druhým... Billy sa presunuje z predného miesta mojej mysle niekam viac dozadu, a zachvíľu si hovorím - ak si dám ešte jedno pivko, tak tam môže Billy pre mňa za mňa kľudne nocovať. Ale našťastie, ešte než sa moje myšlienky stačili viac rozvinúť, sa otvoria dvere a Bill spolu s Fekťom víťazoslávne vstupujú do miestnosti. Výborne, myslím si a objednávam si to tretie pivo.

Večer prebehne v klasickom štýle. Plánujeme, kam vyrazíme ráno, chceli by sme ešte zahrať na gitaru, ale oči sa nám od únavy a vypitých pív zatvárajú a my zaliezame pod deky, rozmýšľame nad svojimi životmi, nad prácou, ktorú sme nechali niekde tam dole, šťastní, že sme zase po dlhom čase spolu. Počúvame okolité zvuky - šuchotanie diek, cinkot príborov, tichý rozhovor, rozpúšťame sa v nich, až konečne zaspíme.

Nedeľa 28. 10. 2007

Ráno je totálny plech, a tak Maťo so synom vybiehajú urobiť prvé gýčovité fotky z okolia. My ostatní sa vysúkame z postelí, urobíme nutnú hygienu a už nás na stole čakajú raňajky - čaj, chleba, syr, salám, - vysokohorská klasika. Kým sa všetci najeme a pobalíme, už vidíme, že si dnes nezalezieme. To by sme museli vstávať o dve hodiny skôr. Tak sa rozhodneme, že si vyjdeme aspoň pod Javorový múr. Jaro mal pretlak energie a tak behal sem a tam, hľadal nejaký boulder na ktorom by sa ukojil, a keď nijaký nenašiel, tak hádzal všetkým možným, od snehových gúľ počnúc a svojou peňaženkou končiac.

Nakoniec sme si sadli na kamene, ktoré ešte neprikryl sneh, kochali sa pohľadom do údolia a Maťo fotil ako divý... Pred cestou sme sa posilnili čajom, rozlúčili sa s chatou aj s chatárom a vydali sa na spiatočnú cestu.

Maťo fotí ako divý.

Posledné chvíle na Zbojníčke v nedeľu doobeda.

Aké bolo naše pekvapenie, keď posledný z nás, Floreky, volal, že už zachvíľu dorazí do Smokovca. No skoro! Dohodli sme sa, že sa stretneme na Hrebienku, aby mal aj on niečo z tých hôr. No čo mám hovoriť - bol zadýchaný ako kôň. Vrazili sme do bufáča a hneď sme si dali poriadny obed. Musíme predsa doplniť tuk, ktorý sme tak ťažko za tie roky nabrali. Medzitým sa rozprúdila ťažká debata o tom, ako to chodí v biznise (to je Mirova a Fekťova parketa), na stavbe (Vlado a Maťo), vo vzťahoch (Bukšo) a staromládeneckom živote (Jaro a Bill). Keď prišiel čas rozlúčky, dohodli sme sa, že ďalšia stretávka by opäť mohla byť v Tatrách, na Zbojníčke, akurát mám taký blbý pocit - je to ešte zlaňák??

Napísal: Bukšo

galéria zo stretávky