Nemôžem povedať, že som vždy sníval o Himalájach a výstupoch na osemtisícovky. Kedysi veľmi dávno vysielala naša televízia seriál pod názvom Veľké himalájske dobrodružstvo. Vtedy možno tak trochu áno. Ale mám slabosť pre hory a všetky druhy zemepisných extrémov. Koncom roku 2002 ktosi z kolegov prišiel s nápadom urobiť turistickú výpravu do Národného parku Sagarmatha v nepálskych Himalájach - to je ten na južnej strane Mt. Everestu. Pridal som sa.
Nasledovalo dlhé obdobie plánovania, nekvalifikovaných rečí, náhlych zmien v zostave, zháňania leteniek, písania mailov nepálskej cestovke, tréningov, kupovania všelijakých potrebností a iných činností, bez ktorých to síce nejde, ale v podstate nie sú hodné ťukania do klávesnice. Napokon nastal deň D.
3.10.2004 (Bratislava - Viedeň - Amsterdam)
Môj kamarát Jano vyloží Oľgu a mňa na letisku Schwechat pri Viedni. V hale stretávame Evku, ktorú vyprevádza celá rodina. Čakáme ešte na zástupcov stredného Slovenska - Mira a Jana. Aj tí sa napokon objavia, takže sme všetci piati. Šiesty účastník výpravy, Čechoameričan Jirka, by nás mal čakať v hoteli v Káthmandú. Miro nám rozdáva tričká s logom expedície, ktoré sám navrhol.
Odlietame menším stredným lietadlom do Amsterdamu. Tamojšie letisko je obrovské a nápisy hovoria, že k lietadlu do Káthmandú je to 25 minút chôdze. Miro nás filmuje videokamerou ako sa kolobežkujeme na batožinových vozíkoch. Kým čakáme na odlet, popíjame Oľgin fernet a jeme rezeň. Krátko pred polnocou nastupujeme do veľkého stredného lietadla, ktoré nás cez Sharjah v Spojených arabských emirátoch dopraví do Káthmandú, hlavného mesta Nepálu.
Je to starý črep, ktorý bol už toľkokrát zašpinený a vyčistený, až sa stal nevyčistiteľným. Jedlo je chabé, niečo, čo bolo príliš dlho v chladničke. Aspoň, že nosia tu a tam pivo. Filmy sú bez zvuku, lebo za požičanie slúchadiel sa platí 5 eur. Dlhý let a pramálo miesta pre nohy.
4.10.2004 (Amsterdam - Sharjah - Káthmandú)
Svitanie nás zastihne nad Iránom. Vidíme vysušené hory pohoria Zagros na severnom pobreží Perzského zálivu. Tadiaľto tiahol roku 330 pred naším letopočtom Alexander Macedónsky na Persepolis, hlavné mesto Perzskej ríše. Pretíname Perzský záliv a pristávame na púštnom letisku v Sharjahu, Spojené arabské emiráty.
Lietadlo tankuje a treba ho povysávať, takže nás vyháňajú aj s príručnou batožinou do terminálu. Zvláštnosťou letiska je miestnosť vyhradená pre modlitby pre moslimov a početné stojany s pitnou vodou. Arabi nosia mnoho rôznych typov oblečenia, turbanov a čiapok. Možno zasvätenému by to niečo napovedalo o kmeni, z ktorého pochádzajú a sociálnom postavení. Hovorím Evke, aby tu nepila pivo ušetrené z lietadla, keďže islam zakazuje alkohol. Ale neskôr objavujeme reštauráciu, kde predávajú aj pivo, možno nealkoholické. Pred nastúpením do lietadla znovu prechádzame bezpečnostnou kontrolou. Asistujú pritom policajtky oblečené v sukniach po topánky, ktorým spod šatiek vidno len tvár.
Len pramálo cestujúcich vystupuje a nastupuje v Sharjahu. Usudzujem, že sa tu pristáva kvôli tankovaniu. Podozrievam leteckého dopravcu z lakomosti, ale možno mu krivdím. Takéto lietadlo môže nabrať do stotisíc litrov paliva. Do Káthmandú by bolo treba letecký petrolej priviesť malými cisternovými autami po mizerných cestách z nejakej vzdialenej indickej rafinérie. Ťažko sa vyhnúť nejakému medzipristátiu.
Ďalšie, asi štvorhodinové trápenie v lietadle nad Iránom, Pakistanom, Indiou a Nepálom. Niekde napravo je miesto, kde Alexander Macedónsky v roku 325 pred naším letopočtom utrpel najväčšiu porážku počas svojich výprav. Keď si uvedomil, že svet je príliš veľký, aby ho mohol dobyť a vojaci sa začali búriť, obrátil sa na západ. Odhaduje sa, že púšť Gedrosia mu na spiatočnom pochode zabila asi 60000 ľudí.
Ako sa blížime ku Káthmandú, hľadáme na severnom obzore hory, ale vidíme len jednu. Oľga tvrdí, že to je Dhaulagiri. Dostávame pristávacie kartičky na vyplnenie. Asi sú určené hlavne pre tých, čo nepotrebujú víza.
Na letisku vypĺňame vízové formuláre a na striedačku stojíme v rade. Systém funguje tak, že ujo z banky vezme 30 dolárov, vydá potvrdenku. O dva metre ďalej úradníci vezmú časť potvrdenky a obohatia pas o príslušné nálepky.
Potom dostávame batožinu, napodiv prišlo všetko. Za ohradou nás už čaká taxikár, ktorého nám poslala miestna cestovná kancelária pána Govindu. Chlapík drží tabuľku s Mirovým menom. Nakladáme svoje rárohy na vozíky a trepeme sa na parkovisko. Asi tucet miestnych nás berie útokom, za každú cenu nám chcú pomôcť s batožinou. Skôr prekážajú, než by pomohli, ale tí, ktorým sa podarilo dotknúť sa batožiny, si nárokujú bakšiš. Rázne odmietam, nemám nič v miestnej mene a vôbec sa mi nechce vyťahovať spod trička tajnú taštičku s dolármi. Oľga dáva najdotieravejšiemu chlapíkovi jedno euro, čím zrejme hrubo porušuje nepálske devízové zákony. V krajine, kde hrubý domáci produkt na hlavu dosahuje asi 220 dolárov, to nie je malý peniaz, najmä ak ho zarobíte za tri minúty.
Cestou do hotela dostávame prvú lekciu z dopravnej výchovy. Armington tvrdí, že hoci sa má jazdiť vľavo, všetci využívajú momentálne najvhodnejšiu stranu. Namiesto bŕzd sa používa klaksón. V Káthmandú je to naozaj tak. Čo sa týka prejazdu cez križovatku, miestne pravidlá sú mi dodnes záhadou, ale povedal by som, že fungujú. V egyptskej Káhire si vraj vodiči dávajú signály klaksónmi - existuje signál "Bacha, idem" a "Môžeš ísť." V Káthmandú to môže fungovať podobne, akurát absolútny nedostatok hudobného sluchu mi bráni, aby som to zaregistroval.
Ubytujeme sa v hoteli Imperial Guest House, kde nás už čaká Jirka, šiesty účastník našej výpravy. Večer príde pán Govinda, majiteľ miestnej cestovky, u ktorej sme si objednali služby. Pýta sa nás, koľko máme batožiny. Dohodneme sa, že potrebujeme štyroch nosičov. Skladáme sa po 592 dolárov. Za to dostaneme sprievodcu, štyroch nosičov, spiatočné letenky do Lukly, povolenia vstupu do národného parku Sagarmatha, ubytovanie v Káthmandú a všetky taxíky na trase hotel - letisko. Dávame mu aj nejaké doláre navyše, ktoré nám vymení za miestnu menu - nepálske rupie (NPR).
1 NPR bola v tom čase (október 2004) asi 0,45 Sk. V Káthmandú ste dostali za jeden americký dolár okolo 73 rupií. Nepálština, rovnako ako hindština, používa devanagarijské písmo, takže písmená a číslice sú pre nás nečitateľné. Našťastie nepálske bankovky (ale nie mince) obsahujú na jednej strane aj prepotrebný anglický nápis. Nepálska vláda objednala v kremnickej mincovni výrobu príslušných mincí (jednorupiové a dvojrupiové), ale tých je v obehu veľmi málo. Namiesto toho sa používajú bankovky. Malé nominály sú takmer vždy vo veľmi úbohom stave.
Nasleduje výprava do Everest Steak House, reštaurácie, ktorú Miro tak dôkladne ospieval vo svojej knihe. Sú tu pre nás trochu zvláštne cenové relácie. Dôkladná porcia mäsa (aspoň 400 gramov) s prílohou stojí 220 - 240 rupií, fľaška miestneho, v licencii vyrobeného piva 140.
Ani v Thameli, najcentrovatejšom centre Káthmandú, nie sú chodníky. Autá, rikše, motorky, bicykle a chodci zdieľajú tú istú vozovku. Tá nie je práve široká, takže vyhýbanie sa robí problémy a chodci sú odtlačení na kraj. Rýchlo si všimnete, že lepšie je kráčať po ľavej strane - teda v smere premávky, hoci opak by sa zdal byť pravdou. Vodič, ktorý vie, že ho vidíte, má tendenciu vytlačiť vás viac, ako ten ktorý vie, že ho len počujete. Ale to je len moja interpretácia - môže byť mylná.
Kupujeme si v Thameli veľké uzamykateľné vrecia, v ktorých budú nosiči ťahať naše veci. Jirka si kupuje veľkosť XXXL, ja len XXL. Budúcnosť dala za pravdu Jirkovi. Keď sa mocete po Thameli, osloví vás množstvo predavačov všetkého možného. Nie sú dotieraví. Slová nie, ďakujem fungujú.
5.10.2004 (Káthmandú)
Oľga nás presvedčila, aby sme skoro ráno vstali a podnikli výpravu na Durbar Square. Je tam množstvo buddhistických, no najmä hinduistických pamiatok. Kráčame úzkymi, špinavými uličkami. Je tu množstvo psov bez zjavného majiteľa, zväčša strednej veľkosti a nejasnej rasy, ktorí polihujú na najnemožnejších miestach. Ich čas príde v noci, keď počuť zvuky psích sporov. Armington pred nimi varuje, môžu mať besnotu. Na uliciach vidíte kopy smetí, ktoré zjavne vznikajú na miestach daných miestnou tradíciou. Čoskoro prídu špeciálne rikše, naložia a odvezú. Aj v bohatých krajinách ľudia vykladajú smeti na ulicu, ibaže v plastových sáčkoch. Čoskoro prídu špeciálne autá, naložia a odvezú. Pokiaľ hovoríme o tom, ktorá metóda je ekologickejšia, odpoveď je jasná.
Ráno vykonávajú hinduisti svoje obrady, preto bolo treba vstať tak skoro. Malé hinduistické oltáre nájdete aj v zapadnutých uličkách, ale Durbar Square je akýmsi centrom. Obetovanie je vecou jednotlivca, každý to robí sám za seba. Po ukončení obradník zazvoní na priloženom zvonci. Neviem, či je zvonenie určené pre nadprirodzené bytosti, alebo pre spoluveriacich. Možné je oboje. Pri obetovaní v záhrade nášho hotela to pol tucta holubov a dve vrany berú ako štartovací signál k bitke o obetné dary. Obradníka ani nenapadne, aby im v tom bránil.
Oľga vysvetľuje pôvod farebných bodiek, ktoré majú hinduisti na čele. Je to vraj výsledok požehnania, ktoré udeľuje vodca svorky, prepáčte, hlava rodiny svojim podriadeným. Slovenský nacionalista by asi Nepálcov opísal ako zmes Rómov a Vietnamcov, ktorá obsahuje všetky prechodné štádia medzi obidvoma etnickými skupinami. Medzi mladými "Rómami" je veľa pekných ľudí - žien i mužov.
Lezieme na stupňovité chrámy a fotografujeme, ale bez väčšieho úspechu. Stavby sú príliš blízko pri sebe a širokouhlé objektívy zvýrazňujú perspektívu.
Na obed sa znovu stretávame s pánom Govindom. Dostávame letenky do Lukly a povolenia vstupu do národného parku Sagarmatha. Vymieňame cez neho doláre. Chceme rupie v malých nomináloch. Armington tvrdí, že poskytovatelia služieb v horách môžu mať problémy (skutočné alebo predstierané) s rozmieňaním veľkých bankoviek. Neskôr sa ukázalo, že v národnom parku Sagarmatha to neplatí. Ani vymieňať doláre cez pána Govindu nebolo rozumné. Dostali sme horší kurz za malé dolárové bankovky, nevedno prečo. Pouličné zmenárne tento problém nepoznali.
Nasleduje nekonečné motanie sa po Thameli, kupujeme posledné chýbajúce doplnky športového výstroja. Na každých sto metroch zakopnete v priemere o tri obchody s takým či onakým turistickým a horolezeckým sortimentom. Cenovky sú veľmi zriedkavé. Ukážete na niečo a spýtate sa, čo to stojí. Predavač povie číslo. Vy poviete číslo o desať až pätnásť percent nižšie. Predavač okamžite súhlasí a obchod je uzatvorený. Často sa dá dosiahnuť aj väčšia "zľava," ale vyjednávanie je zdĺhavejšie a výsledok neistý. Evka si kupuje goretexové rukavice za dvesto rupií. Predavač vysvetľuje, že ide o čínsky goretex. Miro si myslí, že nepremoknú - aspoň nie hneď pri prvom daždi.
Thamel je pekné bludisko. Ulice nie sú označené, takže plán veľmi nepomôže. Treba sa orientovať podľa význačných objektov a nápisov, teda tých, čo sú v angličtine. Spočiatku som sa vôbec nechytal a úzkostlivo sa držal skupiny. V prípade úplného stratenia sa si prenajmete rikšu a necháte sa odviesť do hotela. Cenu za odvoz treba dohodnúť vopred, aby sa predišlo zbytočným diskusiám pred hotelom.
Večer je posledné stretnutie na plochej streche hotela s pánom Govindom. Priviedol nám našich štyroch nosičov a sprievodcu. Sympatický mladý muž s náušnicou a so zlatým zubom vpredu sa predstavil ako Kami Sherpa. Stavil by som sa, že ide o symbol spoločenského postavenia a nie o výsledok potrebného zubárskeho zásahu. Naše dievčatá konštatovali, že Kami má trvalú. Dohadujú sa podrobnosti o zajtrajšom odlete do Lukly. Zdá sa nám trochu čudné, že dostávame nosičov z Káthmandú, hoci by bolo rozumnejšie najať ich na mieste v Lukle. Pán Govinda zrejme musí podporovať širšiu rodinu. Nechávame mu naše pasy, medzinárodné letenky a doklady o cestovnom poistení. Keby sa niečo stalo, Kami má zabezpečiť cez Govindu kontakt s poisťovňami.
Večer je venovaný zdĺhavému baleniu. Veci, ktoré nie sú potrebné na horách, zostanú v Káthmandú. Zamkneme ich do dvoch kufrov a hotelový personál ich ráno uschová v špeciálnej depozitnej miestnosti.
Záložky (doporučené knihy):
Stan Armington je autor veľmi dobrého sprievodcu "Trekking in Nepal Himalaya," vydavateľstvo Lonely Planet. Existuje aj český preklad pod názvom "Trekking v Nepálu."
Miro Nágel: "Himalájske sny." Doporučené čítanie pre každého, kto sa chystá do Himalájí.