Úvodná
stránka


Ďalšia časť

Predchádzajúca
časť


Mapa

Fotogaléria
(obsah)

Úžasné rozmery hôr

Bezvýznamné príhody turistov v nepálskych Himalájach

Text a foto © Pavel Andris

2. Uviaznutí v Lukle

6.10.2004 (Káthmandú - Rumjatar)

Ráno o ôsmej nakladáme naše veci do veľkého taxíka. Je nás jedenásť; my šiesti, štyria nosiči a náš sprievodca Kami. Napodiv, všetci sa zmestíme. Pán Govinda nás prišiel vyprevadiť a presvedčiť sa, či je všetko v poriadku.

Na letisku to vyzerá na prvý pohľad špatne a prvý dojem vôbec neklame. Pred terminálom pre domáce lety stojí niekoľko sto ľudí, miestnych aj turistov. Batožina všetkého druhu, vrátane sudov, ktoré patria nejakej švajčiarskej výprave, čo sa vraj chystá na Ama Dablam, nepálsky Matternhorn. Batožinu čekujú hneď pri vchode do budovy. Vnútri je ešte o triedu väčší chaos ako vonku, lebo miesta je menej.

Po nejakých troch hodinách čakania sa nám podarí nechať odvážiť batožinu a získať palubné lístky. Nastáva druhá fáza bezpečnostnej kontroly - ručná prehliadka príručnej batožiny. Pán predo mnou je zrejme lekár nejakej výpravy, lebo má plnú tašku injekcií a práve toľko problémov. Mne sa ujde už len menšia pozornosť a preto prenesiem bez ťažkostí teleskopické palice, ktoré som hlúpo strčil do batoha. Konečne sa dostávame do čakacej haly. Hoci sú to tri čiastkové víťazstvá, nič to neznamená. Nespoľahlivosť letov do Lukly je legendárna; zajtra a pozajtra sa tento boj môže veľmi ľahko zopakovať.

Čakáme asi do druhej poobede, potom nás šiestich a Kamiho odvezú k 18-miestnemu dvojmotorovému turbovrtuliaku s pevným podvozkom. Keď nasadneme, povedia nám, aby sme ešte 10 minút počkali vonku. Keď vysadneme, povedia nám, že treba hneď nasadnúť. Steward ponúka každému vatu a cukríky. Vata sa vkladá do uší proti hluku. Cukríky podporujú časté prehĺtanie naprázdno. Prehĺtanie podporuje vyrovnávanie tlaku na obidvoch stranách ušného bubienka. Skrátka, lietadlo nemá pretlakovú kabínu. Niektoré sedadlá zostávajú prázdne. Lukla je v pomerne veľkej nadmorskej výške (asi 2800 metrov). Lietadlo nemožno plne naložiť, lebo jeho minimálna rýchlosť by príliš vzrástla.

Odlet je veľmi hlučný. Dvere do kabíny pilotov sú otvorené, dobre vidím na umelý horizont, variometer a trojručičkový výškomer kalibrovaný v stopách. Stále viac kopcov, terasové polia, rieky v hlbokých údoliach a čo je horšie, pribúdajú oblaky. Stúpame do výšky asi 15000 stôp, potom sa znovu objaví steward. Lukla je uzavretá a pristaneme kdesi inde - meno som nezachytil. Klesáme na nejakých 1500 metrov, v okienku sa na okamih objaví malé letisko na vrchu plochej hory. O niekoľko sekúnd kolesá zarachotia na trávnatej pristávacej dráhe. Keď lietadlo spomalí, cestujúci ochotne zatlieskajú pilotom a kapitán pokynom ruky poďakuje.

Na hornom konci pristávacej dráhy sú plne vyzbrojené guľometné hniezda pospájané zákopami, zátarasy z ostnatého drôtu a malá kasáreň. Dôstojník, ktorý vybudoval toto obranné postavenie, nebol bez vojenského talentu. Ak okolité kopce obsadia maoisti a budú ostreľovať kasáreň z guľometov, paľbu možno opätovať s minimálnym rizikom. Ostreľovať kasáreň je nemúdre, lebo steny sú chránené násypmi a každá guľka, ktorá preletí cez strechu alebo nad ňou skončí vo veľkej, rozptýlene postavenej dedine, ktorá začína hneď za letiskom. To si ani jedna strana neželá. Naproti tomu, letisko je ideálnym terčom. Jediný dobre mierený priebojno-zápalný náboj zmení lietadlo na hromadu pripálených plechov.

Nepálska maoistická komunistická strana vznikla v roku 1995 po nespočetných štiepeniach komunistického hnutia. Od roku 1996 vedie ľudovú vojnu s cieľom zvrhnúť nepálsku konštitučnú hinduistickú monarchiu a nastoliť komunistickú republiku. Maoisti majú značný vplyv na vidieku. Aj v Káthmandú je občas dosť dusno. V mnohých oblastiach vyberajú od turistov poplatky za "bezpečný prechod," pričom vydávajú potvrdenky o zaplatení, ktoré vraj fungujú. Hovorili sme s turistami, ktorí zaplatili. Vyskytli sa aj prípady olúpenia turistov, ale zrejme išlo skôr o kriminálnikov, ktorí sa vydávali za maoistov. Nikto nemá záujem zavraždiť nejakého turistu. Škoda, ktorú by všetci utrpeli, je príliš veľká. V každom prípade sme videli jasné dôkazy, že armáda musí brať maoistických povstalcov vážne.

Posedávame na letisku pri našom lietadle, čakáme, čo sa bude diať. Zakrátko pristávajú dve ďalšie lietadlá, ktoré tiež mali namierené do Lukly. Objavuje sa aj štvrté, ale to je pravidelná miestna linka. Piloti medzi sebou vášnivo debatujú, tiež nevedia, čo ďalej. Nepálski piloti patria k najlepším na svete, no o lietadlách by to asi nikto netvrdil. Sú to staré črepy udržiavané a používané do úmoru.

To naše je Twinotter. Patrí medzi stroje, ktoré sa konštruktérom vydarili trochu viac ako iné. Prvý prototyp vzlietol niekedy v roku 1965, posledný kus vyrobili v roku 1988. Slúžili a slúžia všade na svete vrátane Antarktídy. Súdiac podľa prístrojov, ten náš vyrobili najneskôr začiatkom 70-tych rokov. Na jednej postrannej pneumatike sú ešte znateľné posledné zbytky dezénu, druhá je úplne hladká. Treba byť vďačný za každé pristátie, pri ktorom nepraskne.

Debatujeme so spolucestujúcimi - Američania, Belgičan a Japonec. Najviac strachu má Belgičan. Nie kvôli zbabelosti. Je to plachtársky pilot a o lietaní v stiesnených pomeroch vie viac, ako všetci ostatní dokopy. Japonec je na nejakej buddhistickej náboženskej púti. Pokiaľ naozaj verí v prevteľovanie, je to skoro to isté, ako keby sa považoval za nesmrteľného. Smrťou na náboženskej púti by si dokonca mohol vylepšiť karmu. Nás Slovákov zasa nadnáša jupík - teda alkohol, ktorý sme ešte doma preliali do praktickejších plastových fľašiek z džúsu Jupíí.

Napokon padne rozhodnutie, že zostaneme na noc tu. Otvárajú sa batožinové priestory lietadiel, dostávame svoje veci. Časť našej batožiny má cestovať iným lietadlom, ale našťastie Jirkov XXXL batožinový vak, v ktorom sú všetky stany a spacáky, je tu. Vyženú nás z letiska. Prechádzame cez zátarasy z ostnatého drôtu a cez budovu kasárne. Zdá sa, že je to len jedna veľká miestnosť, kde sú na poschodových posteliach rozvešané časti uniforiem a zbrane. Potom nás vyženú aj z malej lúčky za kasárňou. Napokon si staviame stany na okraji miestneho ihriska. Asi 30 detí hnedých ako čokoláda sleduje naše budovateľské úsilie z najmenšej možnej vzdialenosti s vášnivým záujmom. Toto nie je turistická oblasť. Medzitým sa zotmie a deti nám zapózujú na fotografovanie. Záblesky fotoaparátov vyvolajú všeobecný jasot.

V miestnom hoteli si objednávame dal bhat, typické nepálske jedlo. Bude hotové o dve hodiny. Kým čakáme, sedíme pred stanmi s ukrajinským párikom. Jeme náš uherák, pijeme jupík a oni ochotne varia pre všetkých čaj. Nikto si netrúfa piť vodu, čo vyteká z rúrky pri ihrisku.

Potom ideme na dal bhat. Je trojkombinácia varenej ryže (bhat), mierne rozvarenej šošovicovej polievky (dal) a dusenej zeleniny, zväčša s prevahou zemiakov. Vyskytuje sa v dvoch variantoch, ktoré by som nazval turistickým a nosičským. V turistickom je cena za jeden tanier. V nosičskom Vám zo všetkých troch zložiek prisýpajú, pokiaľ sa do Vás zmestí. Keďže sme vlastne neraňajkovali, ani neobedovali, jeme ako nosiči. Letmý pohľad do kuchyne prezradí, prečo varenie siedmich porcií trvalo dve hodiny. Nie je tu nič, čo by pripomínalo sporák, všetko sa odohráva na otvorenom ohni. Ako prémiu dostávame rakshi - miestnu pálenku. Predstavte si naprosto nepodarenú slovenskú lavórovicu, ktorú niekto ešte viac zopsul tým, že do nej prilial dva diely vody. Dedina, kde sme pristáli sa volá Rumjatar. Prosím Kamiho, aby mi to napísal.

Noc je nepokojná. Je teplo, nemám karimatku a tak radšej spím na spacáku namiesto v ňom. Vojaci sú nejakí vystrašení. Reflektor na kasárni krúži a občas sa ozve aj siréna. Keď Jana v noci vyženie príroda von, reflektor ho vymákne priamo pri čine.

Dlho po napísaní týchto riadkov som našiel na internete Nepali Times, nepálske noviny v angličtine. Koncom októbra 2002 zaútočili maoisti na posádku v Rumjatare. Ak máme veriť novinám, dvetisíc v boji zocelených maoistov zaútočilo na 61 vojakov. V šesťhodinovom boji sa posádka ubránila, pričom stratila veliteľa a jedného vojaka. Navyše mali niekoľko ranených. Po bitke našli v okolí vyše štyridsať mŕtvych maoistov.

7.10.2004 (Rumjatar - Lukla[2840])

Technická poznámka: Odteraz začínam uvádzať nadmorskú výšku navštívených miest podľa nepálskych máp. Moje dve mierne prekrývajúce sa mapy, ktoré som kúpil v Káthmandú, sú akosi nespoľahlivé. Hoci obe sú od toho istého vydavateľstva z toho istého obdobia, jedna udáva pre sedlo Cho La výšku 5330m, druhá 5420m. Takže pravda bude asi niekde inde. Takisto hláskovanie miestnych názvov je neisté. Zrejme neexistujú pevné pravidlá prevodu z devanagiri do latinky.

Ráno nás budia o pol šiestej. Nadávajúc skladáme stany, ideme na letisko. Bez akýchkoľvek bezpečnostných opatrení nasadáme a po krátkom lete pristávame v Lukle. Obrovské hory, aké som ešte v živote nevidel. Idiotsky sa Mira pýtam, či je to už Everest. Nie, "iba" nejaké päť a šesťtisícovky.

Máme problém. Chýbajú nám nosiči a tri veľké batožiny, ktoré by mali prísť iným lietadlom. Niektorým chýbajú podstatné veci, bez ktorých nemožno odísť do hôr. Nezostáva, než zostať v Lukle a čakať, kým prídu.

Ubytujeme sa a vraciame sa na letisko. Prilieta niekoľko lietadiel, ale žiadne naše veci. Potom sa zhoršuje viditeľnosť natoľko, že dve lietadlá sa otočia vysoko nad Luklou a vracajú sa do Káthmandú.

Existuje vraj jednoduchý spôsob ako rozoznať šoférov - chlapcov od šoférov - mužov. Chlapci nevedia cúvať s prívesom. Pilotom, ktorí tvrdia, že sú pilotmi - mužmi, by som navrhol vyskúšať si letisko v Lukle. Nejakým riadením geologických síl vznikla akási takmer-rovina asi šesto výškových metrov nad údolím rieky Dudh Kosi. Pristávacia dráha je na tej takmer-rovine a na jej dolnom konci je tá šestometrová priepasť. Na hornom konci sa začína strmá, 4300 metrov vysoká hora. Dráha je takmer kolmá na rieku a pozdĺžnu os údolia. Okolité hory sa nedajú pri štarte a pristávaní preletieť. To znamená, že treba letieť pozdĺž pomerne úzkeho údolia, tesne pred pristátím sa otočiť o skoro deväťdesiat stupňov a trafiť na správne miesto v správnej výške a smere. Neúspech pri tomto manévri je fatálny - pilot by musel okamžite urobiť prudkú stúpavú zákrutu v čase, keď letí minimálnou rýchlosťou. A vo výške 2800 metrov je tá minimálna rýchlosť vždy vyššia. Ten Belgičan presne vedel, čoho sa tak bojí. Miro nám ukazuje miesto v lese nad dráhou, kde skončilo jedno lietadlo. Je to len kúsok nad chatou, kde sme ubytovaní.

V Lukle je jedna hlavná ulica, ktorá sa dá prejsť za niekoľko minút. Keď ju absolvujeme, ideme telefonovať Govindovi. Asi desať ľudí, zväčša miestnych, čaká v rade na telefón. Telefonovania sa ujímajú Kami a Jirka, ktorý predsa len vie najlepšie po anglicky. Navyše, ako majiteľ malej firmy má rozsiahlu prax v zdvorilom nadávaní neporiadnym dodávateľom a neplatiacim odberateľom. Nie je to nič platné - ani veľmi schopný pán Govinda nemôže vyhnať oblaky z údolia.

Hoci sa už začína turistická sezóna, stavebné práce stále bežia. Kamenári vyrábajú ručne opracované kamene na stavby, kamenárky rozbíjajú menšie kamene na štrk. Najbližšia cesta prejazdná pre motorové vozidlá končí v Jiri, čo je odtiaľto päť až sedem dní pešo. Všetko, čo sa dá vyrobiť na mieste, pomôže. Tesári pracujú aj na našej jedálni. Hoci v Lukle je elektrina, ani tesári, ani kamenári nemajú žiadne stroje. Živá práca tunajších zamestnancov je lacnejšia ako mŕtva práca zhmotnená v strojoch.

Pre nás je nepredstaviteľné bývať trvalo na mieste, ktoré nie je prístupné motorovým vozidlom. V horských oblastiach Nepálu takto žijú prinajmenej desaťtisíce ľudí. Miestnu nákladnú dopravu zabezpečujú nosiči a dobytok. Nosičské vybavenie tvorí kôš zo štiepaného bambusu s jediným popruhom, ktorý sa naťahuje na temeno hlavy. Palica v tvare T slúži na podopretie koša pri krátkom odpočinku. Ako nákladné zvieratá sa v týchto nižších výškach používajú krátkosrstní dzopkyovia. Sú to samce z kríženia jakov s nejakým miestnym dobytkom. Pravé jaky sa používajú na nosenie vo väčších výškach, kde je pre ich dlhú srsť dostatočne zima.

8.10.2004 (Lukla[2840])

Ten istý program ako včera. Moceme sa po tej istej uličke, nakupujeme zopár drobností, bezvýsledne telefonujeme Govindovi, podnikáme márne akcie na letisku. Chodník, ktorý obchádza pristávaciu dráhu vedie trochu do kopca. Hoci prevýšenie nie je ani desať metrov, vždy sa mi podarí zadychčať sa tam. Budúcnosť ukáže, že to je zlé znamenie pred vysokohorskou výpravou.

Večer dorazia dvaja sympatickí českí turisti. Boli na Kala Pattare. Roman pokračuje do Thajska, Honza sa vracia domov. Keď počujú o našich problémoch, ochotne nám ponúkajú veci zo svojho výstroja a lekárničky.

Cestou hore išli Roman a Honza peši z Jiri cez Luklu. V nejakej dedine cestou ich zastavil nejaký štrnásťročný chlapčisko a vybral od nich po tisíc rupií ako príspevok za bezpečný prechod pre Nepálsku maoistickú komunistickú stranu. Dostali za to riadne potvrdenky. Vraj každý, kto išiel cestou cez Jiri, takto zaplatil.

Aj v Lukle berú maoistov vážne. Je tu silná vojenská posádka. Letisko je chránené zátarasmi z ostnatého drôtu, na ktorých si vojaci sušia uniformy a vešajú prázdne plechovky od piva. V chate visí nápis, že nemáte vychádzať von po pol šiestej večer. Na zúžených miestach pri chodníkoch v Lukle sú pohodené zátarasy z ostnatého drôtu. Zdá sa, že na noc sa chodníky uzatvárajú. Vo februári 2002 sa maoistom podarilo umiestiť do letiskovej veže nejaké podomácky vyrobené bomby a vyradiť nakrátko letisko z prevádzky.

Prší celú noc a Oľge kvapká priamo na posteľ. Ponúkajú jej náhradnú izbu, ale tam predtým bývali nejakí Indovia a tí tam rozhádzali toľko naftalínu, že Oľga radšej volí náhradnú pričňu na chodbe.

9.10.2004 (Lukla[2840])

Ráno to spočiatku vyzerá nádejne, ale potom padá hmla. Prilietajú tri lietadlá, zakrúžia nad Luklou a odlietajú. Naše dievčatá perú. Požičajú si v kuchyni nádoby a prádlo rozvešajú na chodbe.

Idem s Evkou na výlet, ostatným sa nechce. Chceme vyjsť k nejakému chortenu (čosi ako buddhistická kaplnka), ktorý sme videli dosť vysoko na svahu hory. Nejaký nižší chorten je hneď vedľa potoka, ktorý steká z hory. Ako zvyčajne, aj tento chorten je vyzdobený množstvom modlitebných zástaviek, ktoré čistia vzduch a uzmierujú bohov. Farby symbolizujú päť základných živlov: oheň (červená), drevo (zelená), zem (žltá), vodu (modrá) a železo (biela). Keď sa zástavky trepocú vo vetre, modlitby na nich vytlačené idú rovno do nebies. Hneď vedľa je zberné miesto na vodu - jednoduchá betónová hrádza a dve desiatky plastových rúrok, ktoré rozvádzajú vodu do jednotlivých domov v Lukle.

Hmla klesla tak, že nevidíme chorten, ku ktorému chceme ísť. Akýsi chodník vedie do svahu, vydávame sa po ňom. Blato, mokré kamene, jačie lajná. A veľmi strmo do kopca. Vystúpali sme asi štyristo vertikálnych metrov, no chorten nikde. Asi sme narazili na nejaký chodník, čo vedie na hrebeň hory. O trištvrte na dvanásť si dávame po sójovej tyčinke a niekoľkých glgoch vody. Viditeľnosť je sotva 50 metrov, mapa zostala dole, takže nevieme, ako ďaleko sme od hrebeňa. Treba sa vrátiť. Kamarátom sme povedali, že sa prídeme na obed.

Musím s hanbou priznať, že Evka stúpa podstatne lepšie ako ja. Vyhováram sa na nadmorskú výšku - dnes som urobil osobný rekord, keďže sme nepochybne prekročili hranicu 3000 metrov. Ale výška sa týka aj Evky, musím to zvaliť na ruksak, ale ten je takmer prázdny. Aj keď som posledný rok naozaj usilovne trénoval, nestačí to, alebo jednoducho zle znášam výšku.

Cestou späť ideme cez miestnu hlavnú ulicu. Evka chce kúpiť niekoľko limetiek, ale chcú 10 rupií za kus a tak to radšej vzdáva. Pred chatou stretávame nášho sprievodcu Kamiho. Hovorí, že Govinda zabezpečil prevoz našich batožín vrtuľníkom. Berieme to ako zdvorilú lož pre cudzincov.

Armington varuje, že Nepálci majú pre nás neobvyklý spôsob zdvorilosti. Ak sa spýtate miestneho, či tento chodník vedie do Jiri, odpoveď je vždy kladná, pretože chce potešiť cudzinca. Vaša chyba. Mali ste sa spýtať, ktorý chodník vedie do Jiri.

Nohavice mám náležite zablatené, takže periem aspoň odnímateľné spodné časti. Ešte jeden preventívny paralen a nástup do spacáku čítať český preklad Armingtona, čo nám požičal Roman.