1.11.2004 (Káthmandú - Sharjah)
Už tretie ráno začíname raňajkami v Pumpernickel Bakery. Chodia sem prakticky len cudzinci. Ceny sú pre miestnych vysoké, ale dostať tu pečivo a iné položky, z ktorých sa dajú poskladať slušné európske raňajky. Hneď oproti je cestovná kancelária pána Govindu a tak sa tam rovno nasáčkujeme a vyzdvihneme si pasy, letenky a doklady o poistení.
Treba sa pobaliť. Keďže Jirka ostáva o niekoľko dní dlhšie a my ostatní musíme uvoľniť hotelové izby, odsťahujeme všetko haraburdie do jeho izby. Ešte zostáva čas na posledné nákupy a Thamel. Idem s dievčatami do nejakej nepálskej reštaurácie na neskorý obed. Evka odmieta ísť s mužmi do Everest Steak House, ale potom si napodiv dáva stejk. Oľga a ja si dávame nejaké nepálske menu, z ktorého sa vykľuje akýsi vylepšený a doplnený dal bhat. Stretávame náhodou pána Govindu, ktorý nám hovorí, že na letisku treba byť aspoň tri hodiny pred odletom. Pošle nám taxík do hotela skôr, ako bolo plánované.
Na letisku sa ukazuje, že pán Govinda je vlastne optimista. Pokiaľ ide o prílety, či už domáce alebo medzinárodné, nepálske letiská sú vcelku v poriadku. Ale odlety sú akousi formou božieho dopustenia. Než sa dostanete k svojmu sedadlu v lietadle, treba vybojovať viacero bitiek. Prvá začína už pred budovou, keďže rentgeny na batožinu sú hneď vo vchode. Pri vážení batožiny máme problém. Sme piati, naše veci majú spolu vyše 150 kíl a váhový limit je 20 na osobu. Po rozsiahlej diskusii sa dohodneme na kompromise - platíme za desať kíl nadváhy. Ale aj tak je to dosť veľká suma. Po skúsenostiach so stratenou batožinou dbáme, aby naše veci dostali správne nálepky.
Prekážka číslo tri je časovo najnáročnejšia. Imigrační úradníci sú milionári času, každému dôkladne pozerajú do pasu a nalepia nálepku o odchode. Stojíme v rade skoro hodinu a pol. Ďalšia, tento raz veľmi nedisciplinovaná fronta vzniká pri rentgene bezpečnostnej kontroly číslo dva. Dievčatá sú vo výhode. Mužov je asi päťkrát viac a ženy majú osobitný rad. Pre zmätok a tlačenicu som tak dopletený, že dávam svoje filmy pod rentgen. Nasleduje ešte ručná prehliadka príručnej batožiny. Ešte aj pred schodíkmi do lietadla stojí nejaký chlapík a baba, ktorí kontrolujú, či ste zo záchodového splachovača na letisku nevytiahli nejaký kvér. Do lietadla nastupujeme asi pol hodiny po plánovanom odlete a to je ešte dobrá polovica sedadiel prázdna. Jano nám pohotovo nalieva Everest Whisky z plastovej fľaše. Letuška ho za to napomína, ale čo máme robiť, keď nám nenalejú z erárneho. Odlietame s hodinovým meškaním. Zdá sa, že tu je to normálne.
2.11.2004 (Sharjah - Amsterdam - Viedeň - Bratislava)
Medzipristátie v Sharjahu sa skracuje o meškanie, ktoré sme nazbierali v Káthmandú. Posedávame a tí, ktorí môžu náklady na mobil odpočítať z daňového základu, začínajú usilovne esemeskovať. Mobilní operátori v Nepále nemajú uzavretú zmluvu so slovenskými, takže tam bol mobil nanič. V Sharjahu to funguje. Tí, čo boli pátrať v miestnom obchode, sa vracajú so správou, že tam majú aj optiku a dá sa platiť aj dolármi. Mám pocit, že by som mal kúpiť nové telo k svojim objektívom, lebo do starého sa dostala kopa himalájskeho prachu pri výmene filmov v poli. Tu sú takéto veci lacné, aj keď nie nutne na letisku. Ale už je neskoro, treba sa presťahovať do lietadla.
Zdĺhavý šesťhodinový nočný let na trase Perzský záliv, Irán, Turecko, Čierne more, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Česká republika, Nemecko, Holandsko. Škoda, že sa nedá cestou vystúpiť. Ešteže dostávame víno, džús a nejaké jedlo. Napokon pristávame v Amsterdame. Cesta od jedného terminálu k druhému je dlhá a chýba tu vláčik, aký môžete nájsť napríklad v Gatwicku alebo v Chicagu. Natrafíme na obchod s bezcolným alkoholom. Majú tam veľký výber whisky. Všetky moje obľúbené značky. Problém je akurát v tom, že pre každý výrobok sú dve ceny a tie naozaj zaujímavé sú pre tých, ktorý majú letenku smerujúcu mimo hraníc Európskej únie. Naši chlapi pohotovo kupujú plechovky s pivom a vyprázdňujú ich. Na mňa ide chrípka a dostávam nejaké lieky z Oľginej lekárničky.
Odtrhnúť sa od obchodu s alkoholom bolo tak ťažké, že k lietadlu do Viedne prichádzame na poslednú chvíľu a bez palubných lístkov. Nie je to problém. Sedíme však rozptýlení, zrejme jediní piati dovolenkári medzi stopädesiatimi obchodnými cestujúcimi.
Na bežiacom páse vo Viedni sa napokon objavujú všetky naše batožiny okrem môjho kufra. Keď uhasne posledná nádej, idem sa sťažovať k okienku príslušnej spoločnosti. Chcú vedieť popis kufra a či je na ňom adresa. Takmer bez čítania a vyplňovania podpisujem akýsi anglický formulár, že kufor neobsahuje veci k precleniu.
Ostatní netrpezlivo čakajú v hale. Nejaký Slovák nám robí záverečnú fotografiu. Lúčime sa, máme zabezpečené tri odvozy. Náš kamarát Julo čaká Oľgu a mňa v aute na parkovisku pri odletoch presne, ako sľúbil.
Môj túlavý kufor doviezli domov na druhý deň napoludnie. Drsné zaobchádzanie početných aerolínií a môj sklon pchať doňho viac vecí, ako sa zmestí, spôsobili, že toto už bola asi jeho posledná cesta lietadlom. Nuž využil príležitosť. Ako sa dá usudzovať z nálepiek, urobil si výlet z Amsterdamu do Portugalska a odtiaľ cez Brusel do Viedne. A to napriek tomu, že mal z Káthmandú naprosto správnu visačku o tom, kadiaľ mal cestovať. Ak by som smel parafrázovať nesmrteľný výrok klasika, nielen na Slovensku je to tak.
Poznám ľudí, ktorí každý druhý či tretí rok pozbierajú peniaze, dovolenku a kondíciu a poberú sa do Himalájí. Ani sa im veľmi nečudujem. Niečo na tých horách naozaj je.
Autor ďakuje: