29.10.2004 (Lukla[2840] - Káthmandú)
Ráno sa presúvame na letisko. Kami zoženie krátkodobých nosičov na prenos našej batožiny. Vážime naše veci, ktoré majú, ako zvyčajne, nadváhu. Platíme ju spolu s letiskovou daňou (165 rupií na osobu). Dostávame palubné lístky na druhý let. Evka má problém na bezpečnostnej kontrole. Našli jej maličkú sklenenú fľašku Everest Whisky. Nebezpečná vec narýchlo putuje z ruky do ruky. O necelú minútu letí prázdna do koša za bezpečnostnou kontrolou, kde zostane k dispozícii všetkým potenciálnym únoscom a teroristom.
Počasie je pekné, no namiesto lietadiel prilietajú vrtuľníky, až zaberú všetky parkovacie plochy. Hustnúci dav sa zabáva filmovaním a fotografovaním helikoptér. Vidíme, ako veľký ruský nákladný vrtuľník tankujú pomocou lievika z malých plastových nádob. Aj v Nepále považujú tieto ruské, či skôr sovietske stroje za príliš nebezpečné. Používajú ich len na prepravu nákladu. Napokon vrtuľníky odletia a začnú prilietať lietadlá.
Do toho druhého naozaj nasadneme. Odlietame ešte pred stanoveným časom. Aj keď počasie nie je ideálne, výhľady patria k najlepšiemu, čo som z lietadla videl. Vrchy, údolia, dediny a terasovité políčka na svahoch himalájskych predhorí. Po necelej hodine pristávame v Káthmandú. Let prebiehal tak hladko, že cestujúci pilotom ani nezatlieskajú, hoci si to naozaj zaslúžia.
Stojíme pri veľkej hromade batožiny na slniečku na parkovisku pred letiskom. Čakáme na veľký taxík, ktorý nám pošle pán Govinda. Oľga s Jirkom odišli pátrať po nezvestnom Oľginom vaku. Medzitým sa nám vnucujú malé taxíky. Odmietame ich. Iba ten najvytrvalejší čaká, či si to predsa len nerozmyslíme. Po necelej polhodinke sa vracajú Jirka s Oľgou a víťazne nesú nezvestný vak. Našli ho zabudnutý niekde v sklade nákladov pre vrtuľníky. Zrejme podľa zápachu, lebo červíky zožrali Oľgine syry a pustili sa aj do kozmetiky. Príde veľký taxík, aby nás odviezol do hotela.
Berieme útokom Everest Steak House. Obed aj večeru a medzi tým nejaké motanie sa po meste s nákupmi. Nespomínam si, že by som niekedy zjedol toľko mäsa za jeden deň. Keď sa starej mačke priblíži koniec jej dní, ako prvé odchádzajú obličky. Spôsobuje to prísne mäsitá strava, ktorá obsahuje priveľa bielkovín. Na horách sme boli v režime núteného vegánstva, takže obličky viac-menej dovolenkovali. Náhly nápor práce zvládli bez problémov.
Kupujem si flísovú bundu, imitáciu známej značky, za osemsto rupií. Čo sa týka materiálu a vyhotovenia, nie je to originál. Ale za tie peniaze sa to určite oplatí.
30.10.2004 (Káthmandú)
Dnes sa venujeme kultúre. Ráno si najímame dva taxíky, aby nás odviezli k Bouddhanathu. Cena za odvoz je dohovorená vopred, takže odpadajú dodatočné diskusie o funkčnosti taxametra a podobných veciach. Stúpa Bouddhanath, najväčšia v Nepále, je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva a jedným z najsvätejších miest pre buddistov. Obchody, ktoré ju obklopujú, priťahujú prinajmenej rovnakú pozornosť ako svätyňa. Za prístup na príslušné námestie sa vyberá 120 rupií - pravda len od zjavných cudzincov, teda nás.
Z Bouddhanathu sa presúvame peši po okraji mesta k ďalšej pamiatku. Ulica je nedláždená, štvrť extrémne chudobná. Rúrka, z ktorej vyteká voda, slúži miestnym obyvateľom ako práčovňa a kúpeľňa. Obe činnosti sa robia naraz, muži i ženy spolu. Akurát ženy sa umývajú viac oblečené. Ľudia sa chovajú priateľsky a vôbec nemáme nejaký pocit ohrozenia. Svoj ťažký fotoaparát nosím normálne na krku. V miestnom obchode s potravinami kupujeme niekoľko fľašiek piva, sedíme na schodoch a popíjame.
Aj v Pashupati Nath sa vyberá vstupné - opäť len od cudzincov. Hinduisti sú lakomejší ako buddhisti, vyberajú 250 rupií. Armington píše, že v roku 2001 bol tento hinduistický areál pre nehinduistov úplne uzavretý. Potom pocit náboženskej výlučnosti zviedol boj s peniazmi a prehral.
Oľga dôrazne odmieta chlapíka, ktorý sa nám vnucuje za sprievodcu. Chrámy, sakrálne stavby, sochy a obrady sú pre nezasväteného a nevzdelaného v hinduizme nepochopiteľné. Tu a tam prebehne nejaká opica, zrejme makak rhesus. Oľga, ktorá sa chopila funkcie sprievodcu, vysvetľuje, že niektoré malé stavby slúžia na ubytovanie najchudobnejších a veľmi starých ľudí. Iné malé stavby slúžia na ubytovanie kamenných falusov. Ženy, ktoré túžia mať deti, sem vraj prichádzajú a dotýkajú sa falusov vnútri. Týchto stavieb je tu pomerne veľa. Pred nimi ležia kamenné býky a hľadia dovnútra. Ale hlavnou turistickou atrakciou je pálenie mŕtvych na brehu rieky. Zdá sa, že pre potreby fotografujúcich turistov je tu v permanentnej prevádzke jedna hranica bez mŕtvoly. Po kremácii sa popol zmetie do rieky.
Taxíkmi sa vraciame späť do mesta. Po toľkej kultúre treba posilniť aj telá. Niektorí berú útokom Everest Steak House, Oľga a ja ideme do akejsi tibetskej reštaurácie. Dávame si aj tibetský čaj, čo by mal byť čaj s dôkladnou dávkou neveľmi čerstvého jačieho masla. Skrátka, niečo na šabľu. Napodiv, dá sa to piť. Oľga vysvetľuje, že toto nie je onen pravý tibetský šabľovací čaj.
Navečer nás pozval Kami do minireštaurácie, ktorá patrí jeho sestre. Hlavným, či skôr jediným nápojom je chang. Predstavte si skoro litrový drevený pohár asi na 95% plný semienok akejsi exotickej obilniny - nevieme, či je to pohánka, proso alebo dačo iné. Kami nám hovorí miestny názov, ale nikto to nevie preložiť. Semienka boli namočené a skvasené, takže vygenerovali nejaký alkohol. Zvrchu ich zalejete horúcou vodou z termosky. Dostanete slamku, či skôr duté drievko a pijete to tak, že odsávate nápoj zo spodku nádoby. Podľa potreby a spotreby sa z vrchu dolieva horúca voda. Myslím, že takto nejako mohlo vyzerať pivo starých Slovanov či starých Egypťanov. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že keby toto bol jediný druh alkoholu na svete, stanem sa určite abstinentom. Ale znalci z našej skupiny ma uisťujú, že toto je veľmi kvalitný chang. Jirka musí odísť, lebo má nejaké rande. Ostatní dostávame výborný dal bhat. Aj keď sme tu ako pozvaní hostia a nepredkladajú nám účet, skladáme sa po tristo rupií. Zdá sa, že presne to sa od nás očakáva.
Neskôr som v Armingtonovi našiel stĺpček venovaný tomuto nápoju. Volá sa tongba a je príspevkom kultúry Limbuov, kasty bojovníkov z východného Nepálu. Armington ho, na rozdiel odo mňa, považuje za pitný.
31.10.2004 (Káthmandú)
Aj dnes je na programe kultúra, ale nie v takom zdraviu škodlivom rozsahu ako včera. Pomaly sa cez mesto presúvame do Swayambhunathu. Ľahšie zapamätateľný názov je Opičí chrám. Neponáhľame sa, cestou podnikáme náležité pátranie po miestnych obchodoch. Visutý most cez rieku Bishnumati je na oboch koncoch mierne zatarasený betónovými kvádrami - zjavne jediný účinný spôsob ako zabrániť motorkárom a cyklistom, aby sa tadiaľ trepali chodcom po hlavách. Rieka smrdí splaškami a pláva tam množstvo smetí. Po brehoch sa motajú prasatá. Zdá sa, že ako prasačia farma to funguje, lebo prasatá sú vykŕmené. Český klasik Jaroslav Hašek napísal, že "Dobré prase všechno snese." V strede rieky vidíme trčať do vzduchu štyri paprčky zlého prasaťa, ktoré všechno neznieslo. Pridajte k tejto scénke poriadny smrad a pochopíte, prečo niektoré náboženstvá dôrazne zakazujú bravčové mäso.
Swayambhunath je na vysokom kopci nad mestom a vedie tam dlhý rad schodov. Hovorí sa, že jeden z klientov istej slovenskej cestovnej kancelárie si na nich zlomil nohu. Pre jeho prestíž by bolo asi lepšie, keby sa mu to stalo v Himalájach, no náklady na záchrannú akciu by tam boli vyššie. Na kopci je buddistická stúpa, hneď vedľa hinduistické stavby. Obe náboženstvá sa zjavne dobre znášajú. Hinduisti asi majú nejaký sviatok, lebo založili zopár ohňov. Kolorit dotvárajú obchody, reštaurácia a opice, ktoré medzitým pobiehajú. Viditeľnosť je chabá - nevedno, či to má na svedomí počasie, alebo smog. V jednom z miestnych obchodov sa dajú kúpiť celkom pekné drevené ručne maľované vianočné ozdoby a veľkonočné vajíčka. Asi to je tá globálna kultúra. Na úpätí kopca sa posadíme na schody a vylovíme z ruksakov nejaké tie pivá. Skúšam fotografovať opice. Je to ťažšie, než sa zdá - sú veľmi rýchle a pohyblivé. Čítal som kdesi, že mačka má vraj viac kostí ako človek (a teda aj opice). Vraj preto je taká silná a obratná. Pri pohľade na kúsky, ktoré robia zhruba rovnako veľké makaky, toto vysvetlenie rozhodne neobstojí.
Cestou späť nás osloví sádhu. Slovo označuje hinduistického muža, ktorý zanechal svoju rodinu a povolanie, aby hľadal duchovné osvietenie. Ponúka nám jedno alebo dvojrupiovú mincu za päťdesiat rupií. Mincí je v Nepále málo a znaky na nich sú pre západniara nečitateľné. V Káthmandú je mnoho sádhuov, ktorí sú v podstate lepšími žobrákmi. Ak chcete, môžete sa s nimi vyfotografovať, alebo si nechať urobiť na čelo farebnú bodku. Kým niektorí si z toho urobili živnosť, iní sú naprosto úprimní vo svojom hľadaní duchovna.
Zbytok odpoludnia je venovaný zvyčajnému vymetaniu reštík, motaniu sa po Thameli a nákupom.