10.10.2004 (Lukla[2840] - Benkar[2630])
Ráno napodiv nastáva letecké počasie. Priletí niekoľko lietadiel a na naše veľké prekvapenie jeden vrtuľník priváža naše veci. Máme problém. Tri dni sme pánovi Govindovi vtĺkali do hlavy, že nám chýbajú tri batožiny, až tomu uveril a poslal nám ich. Pritom sa úplne zabudlo na Kamiho malý batoh s priviazaným dáždnikom, ktorý bol štvrtou nezvestnou batožinou. Takže teraz chýba už len Oľgin vak, ktorý zostal v Káthmandú. Oľga to vzdáva. Ide na hlavnú ulicu kúpiť si batoh a dve drevené palice. Našťastie, svoje turistické topánky a spacák má. Čo jej chýba, musí si požičať od Romana. Telefonujeme Govindovi, aby uschoval Oľgin vak u seba v kancelárii do nášho návratu. Kami najal štyroch miestnych nosičov a krátko pred desiatou konečne odchádzame z Lukly.
Ideme pozdĺž rieky Dudh Kosi na sever. Na obed sa zastavujeme na čaj v akejsi dedine. Miro a jedna mapa si myslia, že je to Ghat, iné dve mapy, že Nurning. Cesta postupne klesá na dno údolia a vo Phakdingu sa zoznamujeme s prvým visutým mostom. Je to veľmi solídna konštrukcia z kovových lán a plechov. Zrejme ide o nejakú zliatinu železa a hliníka, ináč by to celé nezadržateľne hrdzavelo. Most je dosť široký na to, aby sa minuli dvaja ľudia, ale keby išli oproti naložené jaky, bolo by treba ustúpiť a počkať. Chodník, po ktorom ideme je vybudovaný starostlivo, ale iba pre nohy, nie pre kolesá. Strmé svahy, rastúce Himaláje a dravé rieky spôsobujú početné zosuvy pôdy, takže miestni cestári sa nenudia. Videli sme pána, ktorý mal ťažkosti s nohou, nuž si prenajal koňa a pohoniča. Fungovalo mu to asi na 85%. Strmé úseky a schody si aj tak musel odkrívať, lebo sa nedalo udržať v sedle. Nákladným hovädám schody nerobia ťažkosti. Keď uvidíte strmé himalájske pasienky, pochopíte prečo.
Krátko po druhej dorazíme do Benkaru. V miestnej chate večeráme s kanadsko-slovenským párikom z Vancouveru. Zdá sa, že sme jediní hostia. Podnik vedie matka s troma dcérami. Štvrtá sa vydala za nejakého Nemca a teraz žije v Drážďanoch. Výmenou za pohárik slivovice dostávame od majiteľky vzorku miestnej rakshi. Je o niečo lepšia, ako tá z Rumjataru.
11.10.2004 (Benkar[2630] - Namche Bazaar[3440])
Oľga sa pozná s majiteľkou už zo svojho predchádzjúceho výletu. Chcela jej odovzdať nejaké fotografie, ale tie zostali v Káthmandú spolu s batožinou. Robíme nové pamiatkové fotografie.
Nastáva ranná rutina. Systém s nosičmi funguje tak, že ráno im odovzdáte svoje veci v uzamknutých vakoch. Nosiči idú nezávisle svojim tempom a robia si prestávky podľa vlastnej úvahy. Večer na dohovorenom mieste odovzdajú vaky.
Dnes nás čaká krátky presun po spodku údolia a potom asi šestometrový výšľap do Namche Bazaaru. Zakrátko prídeme k domčeku a drevenej bráničke, ktoré tvoria oficiálny vchod do Národného parku Sagarmatha. Miro ide do domčeka s našimi povoleniami. Úradník zdĺhavo zapisuje mená do knihy. Zatiaľ si možno prečítať parkový kódex na plote. Na domčeku visia oznamy o nezvestných, ktorí sa stratili už pred mnohými mesiacmi v Sagarmathe. Svieti slnko a je pekne teplo.
Počas výšľapu Miro ako skúsený horský vodca ukazuje miesta, z ktorých by už malo byť vidieť Everest. Na prvom sú len nejaké oblaky, ale na druhom je naozaj čosi vidieť a tak robíme fotku. Stretávame početné karavány nákladných dzopkyov. Obdivujem, ako obratne chodia tieto zvieratá po strmých schodoch, ktoré tvoria na niektorých miestach cestu. Treba zdôrazniť, že dzopkyovia a jaky sú podstatne menšie ako náš dobytok - ich výška v kohútiku je okolo jedného metra. Stretávame tiež veľa nosičov a turistov. Nosiči majú asi trojnásobnú početnú prevahu.
Po zdĺhavom výstupe prichádzame do Namche Bazaaru. Čakáme sa v prvej čajovni, ktorú tvorí malá drevená terasa nad strmým svahom. Majiteľ upozorňuje, že jedna doska je prehnitá. Jirka na ňu pohotovo dupne a urobí dieru. Ešte kým sedíme nad pivom a čajom, majitelia prisunú novú dosku a pílu, aby urobili opravu. Keby Jirkovo dupnutie zhodilo celú terasu, nastali by dve možnosti. Kto sa nezastaví na hnojisku, okúpe sa v rieke o štyristo metrov nižšie.
Miro nás vedie do nejakej chaty na kopci. Ubytúvame sa, dávame si na obed polievku a vyše trojlitrovú termosku s čajom. Napokon ešte prechádzka po meste. Po prvý raz vidím, ako sa sušia jačie lajná na palivo. Z materiálu sa utľapká placka a prilepí sa na stenu. Osloví ma chlapík, ktorý má rovnaký fotoaparát, ako ja, len americký model. Napochytro si vymieňame skúsenosti. V Namche Bazaare, hlavnom meste Šerpov, sú dokonca dve hlavné ulice. Mestečko vzniklo na dôležitej križovatke dvoch údolí. Pravé (východné) vedie k Everestu a Cho Oyu. Ľavým vedie cesta obchodných karaván cez 5740 metrov vysoké sedlo Nangpa La do Tibetu.
Takmer všetko sa sem dováža na chrbtoch nosičov a jakov. Ceny tomu zodpovedajú. Chýba nám niekoľko karimatiek. Ceny v dvoch obchodoch vedľa seba sa líšia o sto percent a nedá sa to zjednať. Vymieňame ďalšie doláre za nepálske rupie. Kurz je o niečo horší ako v Káthmandú. Jirka telefonuje pánovi Govindovi. Za tristo rupií sa dozvieme, že Oľgin vak priletel do Lukly a čaká v jednej chate pri letisku. Nezostáva nič iné, ako poslať nešťastný vak späť do Káthmandú, nech na nás počká u Govindu.
Po návrate do chaty si objednávame teplú sprchu za stopädesiat rupií. Od odchodu z Káthmandú sme sa nesprchovali. Hore to bude ešte horšie. Objednávame si večeru, ale predbehla nás nejaká nemecká skupina. Musíme čakať asi hodinu a pol.
V noci nemôžem zaspať. Nie je mi jasné, či to spôsobuje nadmorská výška, alebo prebytok spánku. Začína pršať a leje skoro celú noc.
12.10.2004 (Namche Bazaar[3440])
Ešte som v posteli, keď mi Jano hovorí, aby som sa išiel pozrieť von na hory. Z balkóna vidíme šesťtisícový masív Kwangde (Kongde). Slnko ešte nevyšlo. Obloha je jasná. Nasadzujem na fotoaparát polarizačný filter.
Na raňajky si dávame len chapati (placky z nekvaseného cesta) a veľkú termosku s horúcou vodou, kde máčame sáčky vlastného čaju. K tomu salámu, syr a cesnak zo svojich zásob, čo personál nekvituje s nadšením.
Dnes je aklimatizačný deň. Na programe je výlet po okolí. Oľga sa zle cíti a zostáva v posteli. Najskôr stúpame tristo vertikálnych metrov k letisku v Syangboche[3720]. Keď sa blížime k hrebeňu, z vrchu sa na nás rúti asi päťdesiat vojakov s puškami. V neusporiadanom húfe utekajú dolu kopcom. Zrejme ranný tréning. Najbližší vojaci nás srdečne zdravia. Miro suverénne menuje okolité šesťtisícovky a ja zabúdam ich mená ešte skôr, ako ich stihnem odfotiť. Najvýraznejší je Ama Dablam[6856], nepálsky Matternhorn, ktorý sa skutočne nedá prehliadnuť.
Miro nás vedie do Everest View Hotela. Dávame si čaj s doplnkami z vlastných zásob. Vidíme len spodnú časť Nuptse, Lhotse a Everestu, vrchná je ukrytá v jedinom, ale zaujímavom oblaku. Čakáme, či sa nezdvihne, ale napokon sa musíme uspokojiť s pozorovaním Ama Dablamu. Armington hovorí, že hotel má pretlakové izby a možno si priplatiť kyslík. Je to zjavne určené pre bohatých ľudí, najmä Japoncov, ktorí bez aklimatizácie priletia do blízkeho Syangboche a výška s nimi začne robiť nepekné veci.
Pokračujeme do dediny Khumjung[3780] a odtiaľ do ďalšej šerpskej dediny Khunde[3840]. Niektorí himalájsky vzdelanejší členovia našej skupiny chcú vidieť nemocnicu v Khunde. Založil ju sir Ed Hillary, ktorý spolu so Šerpom Norgayom Tenzingom vyliezol ako prvý na Everest. Je to budova, ktorá sa nijako osobitne nelíši od okolitých domov. Tu nás dohoní Oľga, ktorá nevydržala v spacáku. Na rozdiel od nás, jej sa podarilo objaviť školu v Khumjungu. Aj tú založil pán Hillary.
Ideme okolo vládnej jačej farmy. Vyzerá opustene. Možno všetky jaky povolali, aby nosili materiál pre armádu. Čoskoro sa naskytne zaujímavý pohľad na letisko v Syangboche. Bol tu zjavný pokus vybudovať pristávaciu dráhu pre lietadlá, ale používajú ju len vrtuľníky. Na letisku čakajú ľudia a hromady najrozličnejšieho materiálu. Časť z neho je určená aj pre Namche Bazaar. Veci treba zniesť po strmom svahu o tristo metrov nižšie. Ako zostupujeme, stretávame množstvo nosičov v oboch smeroch. Zdá sa mi, že spoznávam našich chlapcov, ako zápasia s dlhými oceľovými prútmi. Využívajú deň voľna, aby si trochu privyrobili. Používajú tú istú metódu, ako keď kone ťahajú drevo v lese. Rozdiel je len v tom, že postroj majú natiahnutý cez temeno hlavy.
Okolo druhej obedujeme v chate. Obsluha je mimoriadne mizerná. Asi nám chcú dať najavo nevôľu nad tým, že sme tu ráno hltali vlastné zásoby. Väčšinu poobedia zaberú nevyhnutné nákupy v Namche. Večer si Jirka, Kami a Miro sadnú nad mapy a venujú sa strategickému plánovaniu. Stratili sme tri dni čakaním v Lukle, pripravené plány treba mierne osekať. Cestovanie prstom po mape ide dobre, ale vonku to nevyzerá ružovo. Začalo pršať. Na svahu oproti vidíme, ako snežná čiara klesla na 3600 metrov. A to chceme ísť do päťtisícových priesmykov bez zvláštneho vybavenia.