13.10.2004 (Namche Bazar[3440] - Thame[3820])
Ráno zdĺhavo prepočítavame účet, čo nám predložili. Všetko sedí. Evka skúšobne štartuje svoj benzínový varič. Výsledkom je dym, smrad a vyliatie trochy predraženého benzínu, ktorý Kami kúpil v Namche. Potom varič prejde do rovnomerného spoľahlivého chodu. Miro s Janom idú kúpiť plynovú kartušu k Mirovmu variču. Oľgin varič by už mal byť späť v Káthmandú.
Stretávame sa všetci za mestom a pomaly sa presúvame na severozápad. Nádherná krajina, dobré počasie a skvelý výhľad na šesťtisícový masív Kongde. Keď vidíme jaky pásť sa na extrémne strmých svahoch, je naprosto jasné, že chôdza po schodoch s nákladom ich nemôže rozhádzať.
Jano ukazuje kdesi dolu do lesa. Po chvíli odtiaľ vyletí nádherne zafarbený vták. Asi sme mali šťastie a videli sme bažanta lesklého (Lophophorus impejanus). Moja ornitologická monografia ho považuje za jedného z najkrajších vtákov sveta. Vševedúci Armington píše, že je to mizerný letec a vie letieť len šikmo dolu. Hore kopcom kráča. Čudný nápad u vtáka, ktorý si vybral za sídlo Himaláje.
V prvej dedine sa k nám pridáva čierny pes. Drží sa pri nás - najmä pri Oľge. Očucháva všetky zaujímavé múriky. Nezdá sa, že by očakával nejaké jedlo alebo prejavy náklonnosti. Podľa Armingtona je takýto spoločník dosť obvyklý. Môže vám robiť spoločnosť od niekoľkých minút po niekoľko dní. Tenzing Norgay vraj povedal, že mať za sprievodcu čierneho psa je zvlášť dobrým znamením. Možno, že virtuálny pán poskytuje určitú ochranu pred útokmi iných psov. Nič iné ma nenapadá.
Oľga ukazuje vysoko na svahu buddhistický kláštor Laudo. Niekoľko západniarov tam študuje a medituje pod vedením po anglicky hovoriaceho lámu. Prejdeme cez niekoľko dedín a náš psí spoločník sa bez rozlúčky stratí. Klesáme dolu k rieke Bhote Kosi. Pri moste cez rieku dvaja buddhistickí mnísi s pomocníkom stoja na rebríkoch a maľujú na hladkú skalu svoje sväté obrazy.
Za mostom je asi dvestometrový výšľap, ktorý ma tak odrovná, že mám čo robiť, aby som sa udržal v chode. Napokon sa dotrepeme do dediny Thame (tiež Thami). Ubytujeme sa v chate, čo pre nás vybral Kami. Na obed si dávame polievku. Povedal by som, že z dvoch porcií urobili šesť.
Poobede si ešte urobíme krátky výšľap na miestnu gompu (buddhistický kláštor) nad dedinou. Mirov náramkový výškomer si myslí, že sme dosiahli výšku 4010 metrov. Kláštor je prilepený k strmému svahu a tak ho bolo treba rozdeliť na jednu väčšiu a množstvo menších budov. Cestou vidíme obrovské množstvo takzvaných mani kameňov. Sú to ploché kamene, do ktorých bol vytesaný tibetský buddhistický nápis om mani padme hum. S Armingtonovou pomocou by som to preložil ako "Buď pozdravený, klenot v lotose." Samozrejme, na plné pochopenie nápisu treba o buddhizme čosi vedieť a to nie je moja parketa. Na slovenských a českých buddistických stránkach nájdete iné, často vzájomne si odporujúce preklady tejto mantry. Výroba mani kameňov je nepochybne veľmi záslužná, ináč by ich tu toľko nebolo. Miestne zvyklosti kážu obchádzať chorteny a steny z mani kameňov zľava, teda tak, by ste ich mali po pravej ruke. Je to vraj preto, lebo ľavou rukou robíte placky z jačích lajen, aby sa rýchlejšie usušili na slnku.
Poučení chabým obedom si dávame na večeru miestnu špecialitu dal bhat. Viete, čo máte očakávať a nosia vám ďalšie dávky, kým vládzete. Asi ide na mňa horská choroba. Bolí ma hlava a cítim aj iné príznaky chrípky.
14.10.2004 (Thame[3820] - Marulung[4210])
V pôvodnom pláne mal Miro odbočku na západ údolím rieky Thame Khola smerom k sedlu Tesi Lapcha (tiež Trashi Lapcha, 5755 metrov). Údolie vedie k Rolwalingským Hilamalájam. Ale dni stratené v Lukle sa nedajú dohnať a tak zamierime na sever. Počasie je chabé - hmla a sneží. Máme nastúpať asi štyristo vertikálnych metrov do dediny Marulung.
Hneď v susednej Thyangmoche vidíme zaparkované jaky. Zvieratá sú už osedlané, ale ešte nenaložené. Údolie, ktorým ideme, vedie na sever do Tibetu cez sedlo Nangpa La vo výške 5740 metrov. Je to dôležitá obchodná cesta. Čoskoro stretávame karavánu asi päťdesiatich jakov naložených tovarom z Číny. Na tri až päť zvierat pripadá jeden pohonič. Pri takomto stretnutí sa treba pritlačiť ku svahu a nechať jaky prejsť. Jeden nečakaný náraz vrecom čínskeho tovaru môže nepozorného turistu poslať do priepasti. Zvieratá robia, čo môžu, aby si svoj osud uľahčili. Niektoré začnú obhrýzať trávu na okraji chodníka. Iné šikovným manévrovaním (nárazom batožiny do skaly) nejaký ten vak zhodia alebo roztrhnú a celá karavána sa zastaví. Inak Tibeťania ako ľudia majú veľmi zlú povesť, neviem prečo. Pri karaváne vidíme dve decká s košmi na chrbtoch. Rodičia ich poslali, aby na chodníku nazbierali jačie lajná na kúrenie.
Mám nekonečné problémy s výškou. Aj keď ideme takmer po rovine, podchvíľou musím zastavovať a chytať dych. Aj keď je krajina pokrytá snehom, je ho príliš málo na to, aby prekážal v chôdzi a zakryl chodník. Kami nesie dáždnik v ruke, aby jeho účes neutrpel od mokrého snehu.
Na obed sa dotrepeme do Marulungu. Je tam len jedna čajovňa a jedna chata - mierne nedokončená. To znamená, že existujú nejaké náznaky izieb - priečky sú postavené, ale dvere sú len na jednej z troch izieb. Ako postele sú použité preglejky položené na zemi. Naša izba má medzi posteľami kus vlnitého plechu. Po nejakej hodine sa objavujú aj chýbajúce matrace, zrejme napochytro požičané od susedov. Našťastie, nemusíme spať na karimatkách. Využívame príležitosť na popoludňajší spánok. V tomto psom počasí sa nikomu nechce na kondično-aklimatizačnú túru. Zdá sa, že strecha je urobená trochu neporiadne, lebo pár kvapiek mi ide na spacák. Možno je to len kondenzácia.
Večer Kami navaril za podpory domácich plný hrniec cesnakovo-rezancovej polievky. K tomu pridal ryžu spracovanú tak, že vyzerala ako ovsené vločky. Všetci sa nanominujeme domácim do kuchyne - jediného miesta kde sa kúri. Sme prví hostia v nedokončenej chate a tak nás berú skoro ako priateľov. Objednávame si dal bhat. Sme v krajine ryže - tunajší ľudia ju vedia naozaj dobre uvariť. Robia to v tlakovom hrnci. V tejto výške voda vrie pri nižších teplotách, nemuseli by ste sa dočkať večere. Oheň v sporáku podporujú špeciálnym dúchadlom. Možno by bolo rozumnejšie vyčistiť komín.
Kami nám ponúka chang - miestne pivo. Miro nás odhovára. Hygiena pri výrobe je divná a hnačka takmer istá. Možno cestou dole, až budeme mať podpísanú zmluvu o symbióze s miestnymi mikroorganizmami a na zdravotnom stave nebude tak záležať.
15.10.2004 (Marulung[4210] - Langden[4400])
Náš Kami kedysi sprevádzal českých turistov a tí ho naučili dve slová: dobrýý a brambóó. To druhé je skomoleninou slova brambor. Naša chata ešte nemá meno. Všetci sa zhodneme, že Brambóó Lodge je ten ideálny medzinárodný názov.
Dnes nás čaká len minimálna túra. Asi dva kilometre dĺžky a necelých dvesto výškových metrov. To si ušetríme pri zajtrajšom náročnom prechode cez priesmyk Renjo La (5340 metrov).
Domáci v chate na dnes predpovedali dobré počasie. Napodiv, nie je to zdvorilá lož pre cudzincov. Obloha je dokonale modrá a krajina pokrytá tenkou vrstvou včerajšieho snehu. Okolo desiatej prichádzame do dnešného cieľa - Langdenu. Ubytujeme sa a ideme na kondično-aklimatizačnú túru.
Cítim sa ako na cvičení s plynovou maskou. Každých niekoľko výškových metrov musím zastaviť a nadýchať sa. Urobíme výstup o nejakých 350 metrov. Potom sa vraciame po zajtrajšej trase, ktorá vedie dolu z priesmyku.
Na obed si dávame polievku a čaj. Sedíme v jedálni s Kamim, nosičmi a domácimi. Zakúria nám originálnym miestnym palivom - jačími lajnami. Proces zakurovania je zdĺhavý a minie sa pri ňom hodne petroleja. Ak je palivo dobre vysušené, prakticky nesmrdí. Kami s nosičmi si dávajú chang, miestne pivo. Kami vysvetľuje, že keď má nosič dosť changu, nepotrebuje žiaden kyslík. Uvidíme zajtra v priesmyku.
16.10.2004 (Langden[4400] - Renjo La[5340] - Gokyo[4790])
Vstávame čo najskôr. Ešte pred raňajkami odovzdávame batožinu nosičom. Jeme placky z nekvaseného cesta chapati a k tomu slovenskú salámu z vlastných zásob. Náš sprievodca Kami by nikdy nezobral do úst čokoľvek upečené z kysnutého cesta - zrejme mu to pripadá ako pokazené. Na druhej strane sa však nevyhýba ostatným európskym stravným doplnkom. Pre nás je zasa pečivo, ktoré pečú a predávajú miestne chaty - chapati a veľmi podobný tibetský chlieb niečím, čo sa je len preto, že nie je nič iné.
Vonku je nádherné počasie. Všade slabá vrstva snehu. Treba vystúpať necelých tisíc metrov. V tejto výške je to krutý džob. Adaptácie ešte nie sú ukončené. Pomaly míňame domček, ktorý asi slúžil v lete ako útulok pre pastierov a tri jazerá. To najvyššie je vo výške asi 5100 metrov. Posledný úsek je strmý. Prejsť niekoľko metrov, vydýchať sa a opakovať až do oblbnutia. Keď najlepší z našich nosičov vidí, aké mám problémy, vezme mi batoh hore do sedla. Ponúka mi aj ruku alebo palicu, ale až tak zle na tom nie som.
Aj naši nosiči majú dosť problémov. Tiež postupujú metódou niekoľko krokov, prestávka. Najmladší, takmer ešte chlapec, dostáva horskú chorobu a ostatní si delia jeho batožinu. Napokon sa všetci stretávame v sedle pod modlitebnými zástavkami. Najmladší nosič hádže dôkladnú tyčku. Mne tiež veľa nechýba, aby som ho napodobnil. Zdá sa, že Kamiho teória o náhrade kyslíka changom zlyhala. Výhľad je fantastický, ale to som si uvedomil až doma pri pohľade na dve fotky urobené napochytro v sedle.
Zostup dolu na východ do Gokya je strmý a nepríjemný, ale nie je to nebezpečné - teda pokiaľ únava nezatemňuje úsudok. Je tu trochu viac snehu ako na opačnej strane. Najzdatnejší borci z našej skupiny bežia dopredu a na snehu zanechávajú šípky s nápismi GOKYO a PIVO. Ja sa ledva vlečiem. Posielajú naproti Jana, aby mi v poslednej etape okolo jazera zobral batoh.
Nosiči sú na tom ešte horšie ako ja, ale musia toho neporovnateľne viacej niesť. Posielame Kamiho, aby im pomohol. Nosenie akejkoľvek batožiny (okrem svojho malého ruksaku s dáždnikom) berie Kami ako čosi v rozpore so svojím štatútom a ujmu na prestíži. Napokon sa všetci stretneme v jednej chate. Nemajú pre nás tri izby a tak nám dajú do dvoch po tri postele. Dávame si večernú polievku a pivo. Je naozaj veľmi ťažké odtrhnúť sa od pece, kde horia jačie lajná.