17.10.2004 (Gokyo[4790])
Ranný budíček je nepríjemný. Okolo siedmej nás budí Kami a vysvetľuje, že sa treba okamžite presťahovať do susednej chaty. Majú vraj prísť nejakí majiteľovi príbuzní, asi desať ľudí. Balíme sa, nadávame a odchádzame. Raňajkujeme v novej chate a z okna pozeráme, ako personál rozprestiera na zemi plastové fólie. Vysýpajú na ne jačie lajná, aby vyschli na slnku. Treba to brať ako predpoveď dobrého počasia. Kami prináša účet z predchádzajúcej chaty. Za ubytovanie šiestich ľudí nám účtujú len sto rupií. Zrejme je to spôsob, ako sa ospravedlniť za vyhodenie z chaty.
Dnes je aklimatizačný deň venovaný lokálnym výletom. Väčšina expedície ide na Gokyo Peak (dva vrcholy 5360 a 5483 metrov), z ktorého by malo byť vidieť štyri osemtisícovky. Idem sa pozrieť na bočnú morénu a ľadovec Ngozumpa, ktorý steká z Cho Oyu. Stojí to zato - nič také som ešte nevidel. Obed si varíme na izbe, naše zásoby instantných polievok stagnujú a treba ich načať. Šálky umývame v jazere Gokyo Lake. Domáci majú na dvore obrovskú kopu jačích lajen ako strategickú zásobu paliva. Prehovorím Mira, aby sa pri nej nechal odfotografovať s logom svojej firmy.
Poobede sa pokúšam vystúpiť na Gokyo Peak. Napodiv sa mi dobre stúpa, ale čoskoro zisťujem, že mám len puzdro od slnečných okuliarov. Okuliare samotné zostali v chate na okne. Slnko reže do očí ešte aj neskoro poobede. Včera mal jeden z nosičov problémy s očami. Nedá sa nič robiť, človek vidí len raz. Nadávam a pekne sa vraciam dolu.
V reštaurácii plánujeme zajtrajšiu túru hore údolím smerom k Cho Oyu. Keď sa snažíme z Kamiho vytiahnuť nejaké rozumy, priznáva sa, že tam ešte v živote nebol. Zajtra nám bude náš licencovaný sprievodca nanič a dostane voľno. Kami by sa však v živote nepriznal, že nevie čítať mapu. Vie síce ako-tak čítať a písať latinkou. Ale tie ostatné čiary mu nič nehovoria a netuší, kadiaľ ide jeho prst po mape. Tým nechcem povedať, že Kami sa hodí len na poháňanie nosičov. Kým je pekné počasie, dokáže podľa mapy kráčať každý pologramotný západniarsky truľko. Predstavme si, že viditeľnosť klesne pod tridsať metrov a orientačné body zmiznú. Vtedy sa ukáže, či je sprievodca hodný svojej mzdy. Počas našej výpravy Kami tejto skúške vystavený nebol.
Cez Kamiho nám domáci odkazujú, že málo jeme v reštaurácii. Zrejme im neušlo naše poludňajšie varenie polievok. Miestne chaty fungujú tak, že cena za ubytovanie je dosť symbolická a obrat zabezpečuje reštaurácia. Môže sa stať, že za veľký hrniec čaju zaplatíte toľko, ako za ubytovanie. Budeme zachraňovať svoju povesť večer.
18.10.2004 (Gokyo[4790])
Ľadovec Ngozumpa sa pomaličky šmýka dole stredom údolia a jeho bočné morény sú vysoké niekoľko desiatok metrov. Tak vznikli tri paralelné údolia - jedno široké s ľadovcom v strede a dve užšie medzi bočnými morénami a okolitými horami. Bočné údolia majú na niektorých úsekoch vlastné potoky. Na západnej strane vznikla dokonca séria šiestich plies. Ak počítame odspodu, Gokyo leží pri treťom plese.
Ráno sa organizuje výlet hore k vyšším plesám. Kráčame striedavo po dne bočného údolia a po hrebeni morény. Pri štvrtom plese vidíme táborisko zložené z niekoľkých expedičných, nosičského a toaletného stanu. Za plesom sa naše cesty rozdeľujú. Časť výpravy vystupuje na nejaký bezmenný vrch na západe v nádeji na dobré výhľady. Oľga, Jano a ja pokračujeme hore údolím k piatemu plesu. Vidíme Everest, Lhotsé a Cho Oyu. Oľga s Janom sa ešte vyberajú na nejaký bezmenný vrch kvôli výhľadom. Ja sa na to necítim. Ostávam na konci morény vo výške asi 5000 m poobzerať sa. Je to krajina, kde sa môžete jednoducho otáčať na opätku a stláčať spúšť fotoaparátu. Snažím sa zachytiť okolité vrchy a hlavne úžasnú silu ľadovca, ktorý ako keby niesol viac kameňov ako ľadu. Teória mi hovorí, že kameň položený na ľade by mal pomaly klesnúť až na zem. Slnko, zohrievajúce kamene, by malo proces urýchliť. Ale nič také tu nevidím. To znamená, že ľad v ľadovci sa pohybuje nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Kamene (nie malé) sa takto dostávajú aj na povrch. Nijaké iné vysvetlenie nemám.
Cestou dole ma chytá hnačka a mám čo robiť, aby som sa udržal v chode. Niektorí ľudia, čo cestou stretnem sa pýtajú, či som OK. Napokon sa predsa len dovlečiem vlastnou silou do Gokya.
Večer dávame dokopy zážitky. Každý je spokojný s tým, čo videl. Nad jazero padá hmla. Máme obavu, že éra pekného počasia sa skončila. Ale keď ma v noci príroda vyženie von, vidím všetky hviezdy.
19.10.2004 (Gokyo[4790] - Dragnag[4700])
Doobeda sa presúvame asi dva kilometre dolu kopcom pozdĺž ľadovca Ngozumpa. Potom sa obraciame doľava, aby sme cezeň prešli. Asi kilometer kľučkovania, výstupov a zostupov z malých kopčekov. Kráčame zväčša po piesku a kameňoch všetkých veľkostných kategórií. Len na niektorých miestach vidno špinavý ľad a zamrznuté jazierka. Cesta je nedbalo vyznačená kamennými mužíkmi, treba dávať pozor. To znamená, že celá vec sa šmýka pomerne pomaly. Ale nikde nevidíte ani stebielko trávy, takže pohyb tu nepochybne je.
Kým sa s Oľgou dotiahneme do Dragnagu, náš predvoj už stihol zabezpečiť ubytovanie. Potom už nie je čo robiť. Jedine Evka je tak usilovná, že si urobí krátky výlet po zajtrajšej trase. Sedíme na slniečku na dvore a pijeme čaj. Vidíme našich nosičov, ako odchádzajú hore kopcom utáboriť sa pod skalným previsom. Hovoríme s ľuďmi, čo zišli zo sedla Cho La, ktorý je naším zajtrajším cieľom. Nie je jasné, ako vysoko to vlastne je. Jedna moja mapa hovorí, že 5340, druhá, že 5430. Armington udáva 5420, budeme sa ho držať.
Na dvore zamestnaci nejakej cestovky stavajú stany pre svojich klientov. Jamu pre toaletný stan kopú tesne vedľa potoka. Armington hovorí, že miestni neveria v existenciu nejakých choroboplodných mikroorganizmov. Sú to len plané výhovorky západniarov, ktorí sa nechcú deliť o svoje zázračné lieky.
20.10.2004 (Dragnag[4700] - Cho La[5420] - Lobuche[4910])
Ráno vyrážame skoro. Preventívne si dávam nejaký liek proti horskej chorobe, ktorý Oľga vytiahla z Romanovej lekárničky. Spočiatku sa mi celkom dobre ide a stúpanie nie je strmé. Napokon prídem na nejaký plochý hrebeň vo výške asi 5100 metrov. Odtiaľ je dobrý výhľad na vyšší a strmší hrebeň, cez ktorý treba prejsť. Všetky priesmyky vyzerajú zhruba rovnako beznádejne. Nie je jasné, ako pokračovať. Pristaví sa nejaký francúzsky Kanaďan, ktorý má ten istý problém. Spolu čumíme do mojej mapy. Napokon sa dohodneme, kde je ten správny priesmyk. Treba stratiť niekoľko desiatok vzácnych výškových metrov, prejsť plochým údolím a strmo stúpať na druhej strane.
Chodník vedie sutinou, ktorá napadala zhora. Je nedbalo vyznačený kamennými mužíkmi. Pri výstupe ich veľmi nevidieť. Spoľahlivejším ukazovateľom sú nosiči a turisti, ktorí zostupujú zo sedla. Keď chvíľu nikto nejde, zablúdim a strácam sily a čas niekde na boku v zosúvajúcej sa sutine. Napokon cestu nájdem a znova fungujem metódou pár krokov, prestávka. V závere mi Kami nesie batoh. Hore som posledný, ako zvyčajne. Ostatní čakajú pod modlitebnými zástavkami. Hore je snehové pole, zrejme trvalé. Keďže je tam takmer rovina a dobre vyšliapaný chodník, nie sú potrebné žiadne špeciálne pomôcky. V tomto dobrom počasí je výhľad na obe strany veľkolepý.
Zostup je strmý, ale bez snehu a dobre značený. To dobré značenie asi vyplýva z toho, že cestou dole ho lepšie vidíte. Potom už plochým spodkom údolia do Dzongly, kde si dávame polievku. Moc sa nám nechce ísť ďalej. Miro nás napokon prehovorí, aby sme pokračovali do Lobuche. Trvá to dlhšie, než udáva sprievodca - priesmyk bol predsa len vyčerpávajúci.
V Lobuche je reštaurácia preplnená práve tak ako ubytovňa. Spíme štyria chlapi na posteli pre troch - hotový komprimovaný homosexuálny krúžok. Nepochybne najmizernejšia noc v Nepále.