21.10.2004 (Lobuche[4910] - Kala Pattar[5545] a späť)
Ráno sa cítim naprosto grogy. Našťastie Jirka zachraňuje raňajky zložené z placiek chapati niekoľkými americkými a poľskými konzervami z vlastných zásob. Sú to všetko paštiky a sardinky, nad ktorými by sme ohŕňali nosom ešte aj na piaty deň na slovenských horách. Po mnohých vegánskych dňoch je to vynikajúce jedlo. Aj keď v menu miestnych chát nájdete nejaké to mäsové jedlo, treba naň veľa odvahy. Nie je tu elektrina a zrejme ani chladničky. A keď uvidíte cestovať nezakrytú štvrtinu jaka na chrbte iného jaka, stanete sa presvedčeným vegánom.
Dnes je na programe výlet do Gorak Shepu[5140] a na Kala Pattar[5545], odkiaľ je vynikajúci výhľad na Everest a Nuptse. Aj keď je stúpanie nepatrné a chodník dobrý, postupujem len pomaly a cítim sa mizerne. Výstup do sedla Lobuche Pass [5110], sotva niekoľko desiatok výškových metrov, ma definitívne odrovnáva. Je nádherné počasie a všetko vidno ako na dlani. Obrovská hora Pumo Ri [7145 urobila z Kala Pattaru, ktorý leží pod ňou, maličký štrkový kopček. Musím prejsť cez spojené ľadovce Changri Shar a Changri Nup, ktoré sa o kúsok ďalej vlievajú do ľadovca Khumbu. Napravo už dobre vidieť Nuptse a akýsi bezmenný kopec v Tibete, ktorý mylne považujem za Everest. Ten je v skutočnosti ešte ukrytý za Nuptse. Kala Pattar je vzdialený necelé tri kilometre a asi štyristo výškových metrov. V normálnej výške by to bol výlet na necelé dve hodiny a ešte nie je ani poludnie. Míňa ma karavána nákladných dzopkyov, ktoré smerujú hore do Gorak Shepu. Jedno zo zvierat sa cíti asi ako ja, lebo jazyk mu trčí na pätnásť centimerov z papule a dychčí, akoby už nastala posledná hodina. Zrejme mu nejakým omylom naložili viac ako ostatným. Sedím na skale a pomaly sa zmierujem s tým, že ďalej sa nedostanem. Vyťahujem fotoaparát, aby som aspoň pofotil, čo sa dá.
Cestou dolu ma ešte chytá hnačka. Asi len vedľajší dôsledok horskej choroby. Kami medzitým urobil nové zmätky s ubytovaním. Najdôležitejším výsledkom je, že dostaneme trojku, kde budeme spať štyria chlapi. Dievčatá dostanú od majiteľky nejakú protekčnú izbu, ktorá je zároveň skladom. Využívam príležitosť a natiahnem sa do spacáku, kým sa ostatní vrátia z Kala Pattaru. Keď nemusím pochodovať, horská choroba mizne bez stopy.
22.10.2004 (Lobuche[4910] - Dingboche[4410])
Štartujeme pomerne neskoro. Túra je krátka, dolu kopcom a treba vyrovnať účet. Rozptýlene sa pohybujeme za naším sprievodcom. V sedle Thokla Pass sú pamätníčky Šerpom, ktorí zahynuli v lavíne počas japonskej lyžiarskej expedície na Everest v roku 1970. Postupne pribúdali ďalšie pomníčky, najmä Šerpom, ktorí zahynuli pri ďalších výpravách. Nájdete tu aj pomník Šerpu Babu Chiri, ktorý v roku 2001 ako prvý človek vystúpil na vrchol Everestu v čase pod 24 hodín. Everest sa mu stal osudným, keď tam o dva roky zahynul. Taktiež tu má pomník Dough Scott, známy americký vysokohorský vodca, ktorý v máji 1996 zahynul spolu so svojim klientmi pri doposiaľ najtragickejšom everestskom nešťastí.
Čakáme sa dole pod kopcom v Dughle, aby sme dostali definitívne navigačné pokyny. Vidíme, ako z kopca namáhavo schádza ázijský pán s kyslíkovou maskou na tvári. Vedľa neho kráča sprievodca a v rukách nesie žltučkú kyslíkovú bombu pripojenú plastovou hadičkou. Keď to zbadajú odpočívajúci turisti, okamžite sa zdvihne zo desať fotoaparátov. Sprievodca kričí: "No pictures!" Niektorí poslúchnu, iní nie.
Cesta vedie traverzom stále smerom na Ama Dablam. Pomaly sa schádzame v Dingboche. Je to veľká dedina. Na strategickú križovatku treba vždy postaviť jedného nosiča, aby navigoval príchodzieho do správnej chaty. Obedujeme polievky a čaj z miestnych zdrojov a dobošky z vlastných zdrojov. Vidíme pospávať na slnku dve škótske dôchodkyne. Neskôr sa dozvedáme, že prešli cez priesmyk Tesi Lapcha (5755), o ktorom aj Armington píše s veľkou úctou. Maoisti skasírovali od každej dvetisíc rupií, čo je dvojnásobok zvyčajnej sadzby. Asi to mala byť pokuta za britskú účasť v irackej vojne. Určite bolo zaujímavé počuť jednu z dôchodkýň, keď nám povedala, že pred niekoľkými desiatkami rokov vystúpila na Ama Dablam. Teda, klobúk dole. A na rok 2005 si naplánovali návštevu Vysokých Tatier!
23.10.2004 (Dingboche[4410])
Skoro ráno vyrážame smerom na Chhukung. Stretávame sa v čajovni v Bibre. Ešte je príliš skoro a nemajú uvarenú vodu. Nechce sa nám čakať. Pokračujeme do dediny Chhukung, kde Miro hneď zamieri do jednej chaty odovzdať fotografie urobené pri návšteve pred dvoma rokmi. Dávame si polievku a čaj. Potom sa naše cesty rozchádzajú.
Miro s Jirkom zamieria smerom k základnému táboru pod Island Peakom (tiež Imja Tse, [6189]). Považuje sa to za turistický vrchol a treba naň osobitné povolenie, ale už aj horolezecký výstroj a výzbroj. Ostatní sa trepeme na Chhukung Ri [5550] so striedavými úspechmi. Jano, bezproblémový chlapec, tam vyliezol. Oľga nenašla most cez potok. Urobila si alternatívny výlet hore morénou ľadovca, ktorý steká z Lhotse. Evka a ja sme zostali na nejakej plôške vo výške niečo vyše 5000 metrov. Ďalej do kopca sa nám už veľmi nechce. Na plôške fúka, ale výhľad je veľkolepý. Miniem kopu filmu. Mnoho záberov bolo spackaných tým, že som zabudol natočiť polarizačný filter. To dodalo himalájskej oblohe farbu atramentu. Mám obavu, že do fotoaparátu sa dostalo neprimerane veľa prachu pri výmene filmu.
Nejakým riadením osudu sa Oľga, Evka, Jano a ja stretávame v Chhukungu a ideme spolu do Dingboche. Objednávame večeru a zaliezame do spacákov. Miro s Jirkom dorazia asi hodinu a pol po nás.
Nemám nijaké problémy. Aklimatizácia bola predsa len ukončená. To znamená len toľko, že zajtra už ideme definitívne dole.